24.10.2011 | Autor: Milan Bachan | sekce: živě
Šanca vidieť naživo skupinu, ktorej ospevovaný debutový album vyšiel len niečo pred vyše pol rokom sa jednoducho neodmieta. Aj preto sa Klub 007 na Strahove v piatok 21. októbra pomerne rýchlo zaplnil. Človeku sa tak v pamäti objavili spomienky na vypredaný koncert The xx spred dvoch rokov. Hoci sa hype okolo Yuck zatiaľ na ten, ktorý sprevádzal ich krajanov nechytá, koncertným výkonom sa im nepochybne priblížili.

Veríte, že je možné cestovanie v čase? Ja po piatkovom koncerte Yuck určite. Ak by som si mal vybrať kam sa ísť v čase pozrieť, jedným z kandidátov by boli určite aj malé americké kluby zo začiatku deväťdesiatych rokov. Zažiť atmosféru v nich, keď stúpala sláva Sonic Youth, Dinosaur Jr. či dalších a postupne sa hlásil o slovo grunge. Vidieť mladú kapelu, tvorenú rovesníkmi, búšiacu do nástrojov čo to dá, aby bol výsledný zvuk čo najšpinavší a surovejší. Práve presne takýto nejaký zážitok si mohol návštevnk tohoto koncertu v piatok zo sedmičky odniesť. „Blázninec“ pred pódiom sa v podstate začal hneď od úvodných tónov Holing Out a zastavil sa až pri poslednej dlhotrvajúcej Rubber. Vzadu stojacim ľudom miestami nezakrýval výhľad na pódium len malý strop ale aj crowd-surfujúci jedinci nad hlavami. Špinavý gitarový „deväťdesiatkový“ zvuk dodával tancujúcemu publiku každou pesničkou viac a viac energie. Vydýchnuť mu dala štvorica počas koncertu zahatím ich pomalších a melancholickejších skladieb ako Suicide Policeman či Sunday. Aj v tú chvíľu však s nimi spieval skoro každý, húpajúc sa v rytme zo strany na stranu.

Teraz to môže tak trochu vyznievať, že koncert Yuck bol len akýmsi revivlom. To určite nie! Napriek tomu, že sa aj samotná kapela netají, kde sa pri skladaní piesní inšpirovala, stále si zachováva svoju originalitu. Piesne ako Operation či The Wall obstoja pri akomkoľvek posudzovaní kvality noise či alternatívneho rocku. Sú zložené presne tak ako piesne ich hudobných vzorov, jednoducho. Hoci môžu pôsobiť pomerne nenáročne, nedá sa im ani trochu uprieť melodickosť a chytľavosť, ktorou vás dostanú. A v živom prevedení pôsobia ešte dôveryhodnejšie. Presne ako introvertnosť skupiny na pódiu, napríklad japonská basáčka Mariko v praxi ukázala ako sa robí pravý shoegazing. Áno, niekto môže namietať, že spevácky výkon frontmana Daniela Blumberga nie je nič moc, Thurstonovi Moorovi sa to však už dnes neopováži povedať nikto. Táto medzinárodne poskladaná štvorica koncertom zase raz potvrdila jedno známe pravidlo - že v hudbe nie je nikdy dôležitá zložitosť či ťažké gitarové rify, ale srdce. Môže to vyznieť tak trochu pateticky, ale ten recept jednoducho stále platí.

O tom, že koncert Yuck sa zaradil medzi koncerty tohtoročnej jesene v Prahe, svedčila najmä atmosféra, ktorá bola na pražské pomery až výnimočne „bláznivá“. Prekvapila aj samotnú kapelu, ktorá možno aj pod vplyvom pocitu „dobitia Prahy“ rozdávala po koncerte úsmevy do objektívov foťákov a ochotne podpisovala všetko, čo im prišlo pod ruku. Či naplnia očakávania, ktorých latku si dvíhajú sami koncertami, sa uvidí v blízkej budúcnosti. Nič to však už neuberie na zážitku z atmosféry koncertu, ktorým dali aj mladšej generácii zažiť niečo podobné ako zažívala mládež v kluboch na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov.