22.2.2010 | Autor: Filip Drábek | sekce: živě Od vydania albumu To Lose My Life, ktorý katapultoval britské trio White Lies na rozhranie indie a mainstreamu, napríklad aj tým, že dosiahol číslo jedna v britskom albumovom charte, ubehlo trinásť mesiacov. Viedeň, narozdiel napríklad od celého zvyšku strednej a západnej Európy, vrátane Česka, koncert White Lies ešte nevidela. Aj preto bola Arena celkom vypredaná, vlastne už od novembra, kedy tu mala táto gitarovka hrať prvý raz, no pre chorobu krku speváka sa koncert preložil. Po troch mesiacoch sa veľa nezmenilo. Krk si Harry McVeigh zjavne nedoliečil.

21:00
Na pódium prichádzaju Human Shout, rakúska gitarovka, ktorá prekvapivo neznie čisto rakúsky, tak ako väčšina šialených lokálnych interpretov predskakujúcich v ich hlavnom meste. No ani to nemení nič na fakte, že sú predsa len príliš obyčajná gitarovka a z ich tvorby či prejavu srší len pramálo pôvodnosti, nehovoriac už o invenčnosti. Aj keď v germánskych krajinách aj to môže viesť k obrovskému úspechu. Vezmite si napríklad takých Beatsteaks. Niečo po pol desiatej bol koniec, adolescentné slečny kombinujúce aktuálne outfity z wannabe in obchodov s prvkami ako ultraperoxid alebo okuliare s plexisklom miesto dioptrií, už naťahujú pravice, aby si z výšky pol metra mohli odfotiť seba a svoje kamarátky na Facebook, či inú sociálnu sieť. Hurá.

22:02
White Lies otvorili s Farewell to the Fairground, skvelý zvuk s nádherne prebasovaným kopákom zakrýval McVeighove hlasové indispozície a celkový dojem bol z úvodu výsostne pozitívny. Množstvo odhoratých koncertov sa podpísalo, oproti koncertu na Planete v Tábore to bol hudobnícky úplne iný level, s iným nasadením a zvukom. Adolescentky šaleli, hromadne spievali refrény, a hoci som si nemohol nezanadávať, že prečo preboha chodím na koncerty vyhajpovaných kapiel, bavil som sa. Minimálne tak dobre ako v ranných štádiach po vydaní ich debutu, vtedy, keď sa mi ešte kompletne neopočúval. V asi najlepšom a paradoxne nealbumovom tracku Taxidermy však hlas odchádzal úplne. Prišli ešte dva tracky, medzitým nejake porady a kyslé grimasy na stejdži a McVeighov preslov o tom, ako napriek svojim problémom veľmi chceli hrať vo Viedni a nechceli nič rušiť.

22:23 a keby bolo keby...
A potom prišla už len päťminútová prestávka, po ktorej sa kapela mala vrátiť na stejdž. Stalo sa, hneď ako jeden z usporiadateľov oznámil, že doktor zakázal McVeighovi ďalej spievať. Death zahratý ako jediný track na koniec, to jest očakávané a čo sa týka koncertu veľmi príznačné... Keby sa nedostavili spomínané problémy, koncert by priniesol ešte aspoň o päť skladieb viac. Kapela bola slušne rozohratá a zahrala by dobrý koncert. Takto nezostávalo nič iné, len si zvyšok albumu dopočúvať cestou domov v prehrávači. Je to škoda, pretože kým sa White Lies vrátia, opadne aj posledný zvyšok bubliny okolo prvej nahrávky a ľudia budú očakávať, čo prinesie ich druhý album. A ťažko predpovedať, či sa mi v tom čase bude chcieť ešte chodiť na ich koncerty...