2.7.2012 | Autor: Michaela Kučová | sekce: živě Ako prezrádza už názov, festival Viva Musica! chce oživiť hudobnú scénu a tak trochu aj vliať mladú krv do klasickej hudby. Svojou dramaturgiou zručne mieša klasiku s world music či jazzom a usporadúvaním koncertov zadarmo robí klasiku prístupnú naozaj každému. Ja, ako človek s klasickou hudbou konfrontovaný predovšetkým prostredníctvom zvonení mobilných telefónov a reklám, som bola takpovediac ideálnym návštevníkom festivalu. Práve mňa Viva Musica! môže naučiť, že klasickej hudby sa netreba báť a že môj záujem o hudbu nemusí byť definovaný prehláseniami typu „tomu nerozumiem“. Podarilo sa a radostne som prežila prechod zo spotených alternatívnych koncertov k filharmónii a áriám.

Vtip slovenský i zahraničný

Festival otvoril verejný koncert venovaný tvorbe Jara Filipa, jednej z najvýraznejších postáv slovenskej hudby. Jeho skladby interpretoval zástup hostí, od bývalých spolupracovníkov až po divadelné osobnosti, ktorým sa podarilo uctiť si Filipovu pamiatku bez zbytočného pátosu.
Prístupnosť klasickej hudby prezentovali hudobníci, ktorých hudba je tesne spätá so zmyslom pre humor ako Igudesman & Joo či husľový mág a enfant terrible Nigel Kennedy. Domácu tvorbu zastupovali Marián Čekovský, a capella zoskupenie Fragile, ale aj Vladimír Godár, ktorý spolu s Ivou Bittovou a súborom starých nástrojov Solamente naturali strhujúco zahrali svoj spoločný projekt Mater.

Nielen Piano

Skutočnou lahôdkou však bolo vystúpenie britskej legendy Michaela Nymana. Pre tých, ktorý sa vyznajú, skladateľská ikona hrajúca minimal music, pre ľudí ako ja ten, čo spravil hudbu k filmu Piano. Prierezom svojej filmovej tvorby naplnil bratislavskú Starú tržnicu a celkom očaril slovenské publikum.
Spolu so svojou kapelou, obsahujúcou okrem tradičných dychových a sláčikových nástrojov aj napríklad basgitaru či lesný roh, Michael rozprával príbehy aj bez obrazov. Jeho piano, niekedy nežné, inokedy hrozivo dunivé, sršalo energiou, pri ktorej nebolo treba rozmýšľať, kde cítiť vplyv baroka a kde Cagea. V ľahkosti hudby drobného Angličana bolo čosi až reflexné, tak prirodzene piesne prechádzali celým telom.

Jar uprostred leta

To, že klasická hudba nie sú len tie valčíky, na ktoré sa tancuje v historických filmoch, ukázal koncert Svätenie jari. Vo svojich časoch škandálne dielo, predstavovalo na Hlavnom námestí nečakaný zážitok, plný disharmónií a zápasu nového so starým. Stravinského dielo, dirigované Jurajom Valčuhom, dopĺňali vizualizácie filmára Braňa Vinczeho.
Väčšou pastvou pre oči než Vinczeho geometrické vzorce, však bol samotný Valčuha, v súčasnosti najúspešnejší slovenský dirigent. Pri sledovaní ľahkosti a precíznosti jeho rúk a premeny jeho tela na totálny kanál pre hudbu mi až bolo ľúto, že klasické koncerty sú aj v outdoorových podmienkach stále zviazané tradíciou, podľa ktorej sa jednoducho na Stravinskom netancuje.
Druhú polovicu koncertu tvorilo dielo Obrázky z výstavy, v ktorom ruský skladateľ Musorgskij vzdal poctu dielam svojho priateľa - výtvarníka. Zlínska filharmónia Bohuslava Martinů si pod Valčuhovým vedením napriek bojovým vonkajším podmienkam (horúčavy! fňukajúce deti! turisti!) získala celé námestie.

Viva klasická Musica!

Bodkou za festivalom bolo operné gala, ktoré prinieslo víťazov prestížnej súťaže Operalia – bulharskú sopranistku Sonyu Yonchevu a rumunského tenoristu Stefana Popa. Po prvej návšteve podobného podujatia musím konštatovať, že Viva Musica! urobila naozaj všetko pre to, aby zbúrala predsudky voči klasickej hudbe a sprístupnila jej rôznorodé formy čo najširšej verejnosti. Nech žije!

Viva Musica! festival, Bratislava (SK) - rôzne miesta, 23. - 30. 6. 12