4.9.2008 | Autor: Filip Drábek | sekce: živě
Napísať niečo viac ku každému z interpretov hrajúcich na bratislavskom Uprising Reggae Festivale by bolo asi tak účelné ako hodiť sa do Dunaja a snažiť sa doplávať do Viedne... Pretože ak ide nejakému zo slovenských festivalov o atmosféru, je to práve Uprising. Nešlo tu o to, kto je lepší a kto horší, kto robí reggae a kto hip-hop (pretože to boli dve kritéria, na základe ktorých sa tu interpreti dali rozdelovať). Išlo tu o to, kto naladí publikum na správnu, pozitívnu vlnu.

Uprising bol festival bez hviezdy. Jedinou výraznejšou boli ľudia. Ťažko povedať, kedy a kde som zažil viac zábavy- a tancuchtivé publikum. Od skorých popoludňajších hodín pri hlavnom pódiu, až po noc strávenú pri maličkých soundsystemoch; všade sa to hmýrilo ľudmi oddanými hudbe. Keď sa Ziggi pýtal „Do you know this song?“, publikum mu zborovo odpovedalo „Yeah,“ a pritom ani nevedelo, čo spevákovi vyšlo z úst. Možno s nimi nebolo ľahké komunikovať, no na konci boli všetci intepreti úplne nadšení “slovenskými vibráciami".

Deň prvý

A preto ostáva z príjemnej dvojdňovky konajúcej sa na 64. výročie Slovenského národného povstania, teda slovenského Uprisingu, len vypichovať momenty, ktoré ju urobili príjemnou. Napríklad stovky ľudí kričiacich refrén Bra-ti-sla-va / Neni ako víno, neni ako káva pri domácich hip-hoperoch A.M.O., alebo spoločný track s dvojkou Moja reč, ktorý A.M.O. v piatok začali a Moja reč s live bandom v sobotu dokončila... Holandská vychádzajúca hviezda Ziggi najviac prepojila remeselnú hudobnícku kvalitu s oduševnelým prejavom a naplnila tak označenia čierneho koňa festivalov celej letnej sezóny. Jeho skvelý koncert nezničil ani štyridsaťminútový výpadok prúdu na pódiu. United Flavour s Big Famili v medzinárodnej konkurencii dokázali, že už dávno patria k európskej špičke a keď vystupovali na spoločnom pódiu s Ward 21 aj to, že dokážu byť výbornou sprievodnou kapelou. Jamajčania si potom vystrihli vtipnú coververziu Boulevard of Broken Dreams od Green Day s klasickou ganja tématikou, na počesť ľudí fajčiacich marihuanu nechali vypnúť svetlá a neustále kradli mikrofón speváčke Tife. Švédski Looptroop Rockers si aj v neskorej nočnej hodine dokázali vytvoriť silný kotol plný, nevedno kde dovtedy poschovávaných, hip-hoperov.

Deň druhý

Reggae povstanie po krátkej dávke hip-hopu pokračovalo druhý deň – podľa vlastných slov – borovičkou intoxikovaným Jamalskim, ktorého improvizačný set nemal hlavu, ani pätu a tým pádom nebol vôbec zábavný. Skôr komický. Potvrdenie o mojich slovách z úvodu potom získali La Jam, pretože na začiatku ich koncertu bolo pred pódiom pár desiatok ľudí a na konci pár stoviek. Nečakané kombinácie pokračovali aj v sobotu – po United Flavour sa aj z La Jam stala sprievodná kapela pre Million Stylez. Macka B predviedol presne to, čo sa od neho očakávalo, teda dávku pomalšieho a uvoľnenejšieho reggae s charizmatickým spevom a prejavom. Rád aj kázal, napríklad, keď ľudí navádzal k tomu, aby sa stali vegetariánmi a v tretej osobne o sebe povedal: „Macka B doesn’t eat MackaDonald.“ Kontrast k nemu predviedli dubovo-elektronickí Zion Train, ktorí až na spev a dychovú sekciu eliminovali všetko živé a ľudí nútili tancovať na dvojnásobné BPM aké bolo počas celého festivalu počuť.

Na Uprisingu nebola hudba prioritná, iba veľmi dôležitá. Prvé husle hrala zábava a koncerty boli len akýmsi podkladom k tomu, aby sa ľudia cítli dobre. Na záver prázdnin si ani neviem predstaviť lepšiu vyváženosť. Ak bola organizácia reggae festivalu v hlavnom meste experimentom, tak vyšiel takmer po všetkých stránkach. Nepochybujem, že o rok znova...