12.8.2010 | Autor: Filip Drábek | sekce: živě Pár minút pred začiatkom koncertu postáva pred Archou hŕstka ľudí. Na sebe koženkové vesty, džínové bundy, mullety, v rukách pohár zo Starbucksu. Je jasné, že dnes sa bude hrať klasický rock. "Klasický rock. Neznášam to slovné spojenie," hovorí frontman The Cult Ian Astbury o niekoľko minút. "My to voláme rock." Presne tak.

Strih. Približne pol deviatej, Archa sa solídne zaplňuje, z publika sa ozýva netrpezlivý piskot, výkriky tradičného "hobluj" a z reproduktorov sa ozve Astburyho hlas po prvý raz. Úplne inak, ako ho budeme počuť naživo z pódia, ale z nahrávky Burn My Shadow projektu UNKLE, v ktorej spevák hosťuje. Bude to najlepšia vec s jeho hlasom, akú za večer budeme počuť.

O niekoľko minút prichádzajú The Cult na pódium, prvá tamburína letí do publika, prvé sólo, prvý potlesk. Klasický rock, bez experimentov, skladby podľa šablóny, nič viac, nič menej. Koncert presne ušity na mieru fanúšikov tohto žánru. Gitary nad hlavou, chraplák speváka, tradične dobrý zvuk Archy, jedna gitara kopirujúca druhú, sóla ako vystrihnuté z učebníc rockovej hudby, Astbury dobre spievajúci, prihovárajúci sa k publiku. Podupkávanie nohou je samozrejmosť.

No niečo tomu chýba. Jasné, je to hard rock, klasický rock, volajte to ako chcete. Chýbajú snáď emócie? Nasratosť? Tak nejak, skladby hrané po tisíci raz skrátka nemôžu mať tú istú energiu ako v osemdesiatych rokoch, hoci sám Astbury počas koncertu hovorí o tom, ako sa mýlia ľudia, ktorí si myslia, že v hudbe The Cult už nie je žiadna sexualita a duša. Závisí od uhla pohľadu, od veku, oddanosti kapele a radosti z žánru plného dobre spraveného klišé. The Cult odohrali solídny koncert pre fanúšikov rocku, pre fanúšikov The Cult pravdepodobne viac, ako len solídny. Predsalen, na ich koncert v Prahe sa čakalo takmer dlhých dvadsať rokov. Pre mňa osobne zostala v podvedomí uchovaná spomínaná Burn My Shadow. Aj keď nemohla byť hraná naživo.

The Cult, Praha - Divadlo Archa, 10. 8. 10