11.12.2010 | Autor: Milan Bachan | sekce: živě O rôznych reunionoch známych kapiel z minulosti sa dnes píše každú chvíľu. Verní fanúšikovia sa vždy potešia a pokiaľ hudobníci potrebujú zväčšiť bankové konta, vyjsť po rokoch opäť spolu na turné je ľahkou cestou ako tak učiniť. Pokiaľ je reunion mimoriadne úspešný, tak sa dočkáme aj nejakej tej výberovky, prípadne aj rovno nového albumu. Ten však často nesiaha svojim predchodcom ani po päty. Michael Gira sa tiež po viac ako desiatich rokoch rozhodol obnoviť svoju srdcovku Swans. Urobil to zrejme z iných ako finančných dôvodov. Možno aj preto zvolil najprv cestu nahratia nového albumu My Father Will Guide Me Up A Rope To The Sky, ktorý si našiel svoje čestné miesto v už aj tak bohatej diskografii. Po vyhratí sa v štúdiu sa rozhodla skupina vrátiť sa do svojich mladých čias a vydali sa na turné. V ramci neho sa zastavili aj v Prahe. Ako sa zdá, koncertovať ich naozaj baví a tak tí ktorých koncert v stredu 8. decembra oslovil, alebo oň prišli môžu všetko dobehnúť v 20. mája v Bratislave. Tá sa medzi termíny dostala po rozšírení turné aj na budúci rok.

Ešte pred samotným koncertom „hluku“ dostal na pódiu priestor britsky virtuóz na dvanásť strunnú gitaru James Blackshaw. Ten sa do Prahy vrátil po roku. Treba však povedať, že pred rokom mu to v intímnej atmosfére Brick Bar klubu pristalo oveľa viac. V Paláci Akropolis sa na pódiu medzi všetkými nástrojmi a pripraveným ozvučením hlavného headlinera tak trochu strácal. Aj hudobne jeho piesne kontrastovali s tým, čo malo prísť po ňom. Nedal sa však zaskočiť a predviedol svoje skutočné majstrovstvo. Narozdiel od iných gitaristov nemusí behať ľavou rukou po pražci, vystačí si so svojimi dlhými nechtami a vybrnkávaním. Hoci stihol zahrať len tri či štyri songy, pozitívom aspoň bolo, že sa dostal do väčšieho povedomia. A tak keď sa nabudúce predstaví v Prahe, dúfajme v intímnejšej atmosfére, ktorá mu sedí viac, bude v hľadisku viac ľudí, ako tomu bolo pred rokom.

Nástup Swans s piesňou No Words/No Thought bol naozaj dlhý. Každému jednému nástroju dožičili dostatočný čas nato, aby si jeho zvuk našiel správne miesto v hlukovej stene, ktorú  sa snažili viac ako 15 minút postaviť. Monotónne tóny každého nástroja sa na seba postupne nabaľovali a uši v publiku si zvykali na ich zvuk, ktorý nechali prebehnúť ešte cez efekty. Trvalo to až do chvíle nástupu frontmana Michaela Giru. Pod jeho taktovkou sa však aj ďalej pokračovalo v nastúpenom tempe a množiace sa decibely zvuku v Akropolise boli doslova cítiť na tele. Vtedy som naozaj závidel ľudom, ktorí mai po ruke špunty do uší. Prioritou skupiny totiž bolo v stredu večer zvukom doslova ohúriť publikum a ten dosahoval chvíľami naozaj na hranicu únosnosti. Swans dávali pripomenúť hlavne veciam z obdobia, keď bol práve hluk ich prioritou. Tejto formy sa dostalo aj veciam z nového albumu, ktoré vo zvukovej podobe zapadli k ostatným veciam z ich staršej diskografie. Nič to však nemení na fakte, že miestami skladby v množstve hluku splývali v jedno. Vyvrcholenia tak nastavali hlavne keď sa dostalo na spev Giru, napríklad keď vyzýval Ježiša aby zostúpil dole z nebies v piesni Sex/God/Sex.

Treba však povedať, že vzhľadom na zastúpenie v publiku bol setlist zložený ideálne. Väčšina prítomných vyrastala práve na veciach, ktorými sa Swans podieľali na definovaní toho, čo znamená hrať na plné pecky. Dôkazom buď vypredaný koncert a plná sála v Akropolise. Zdá sa, že druhá puberta u hudobníkov po ich  päťdesiatke nemusí znamenať „obletovanie báb“, ale skôr návrat do mladosti a hranie opäť naplno - čo najhlučnejšie a najsurovejšie. V tomto sa vyžíva Nicka Cave a jeho kolegovia z The Bad Seeds, ktorí majú projekt Grinderman a Swans nie sú žiadnou výnimkou.

Swans + James Blackshaw, Praha - Palác Akropolis, 8. 12. 10