Southside festival, Neuhausen ob Eck (DE), 20. - 22. 6. 08
2.7.2008 | Autor: Filip Drábek | sekce: živě
fotogalerie
Niekoľko veľkých akcií v Rakúsku ma presvedčilo v tom, že festivaly sú tam záležitosťou nekonečných radov v stánku na pivo, smeťami zavaleného stanového mestečka alebo prebudeným lokálpatriotizmom miestnych návštevníkov, ktorí vytrvalo fakujú všetky zahraničné kapely. A tak, po nie príliš šťastných skúsenostiach nastal čas posunúť sa o niekoľko stoviek kilometrov západne do nemeckého mestečka s komickým názvom Tuttlingen.
Ciele boli tri – vidieť srdcovky, upratať si názory na súčasné gitarové kapely a prežiť. S odstupom niekoľkých dní môžem s pokojným svedomím povedať, že sa naplnili všetky tri. Preto si z čisto egoistických dôvodov rozdelím kapely z festivalu na tri kategórie.
I. kategória: Citový úder
Keď sa hovorí, že ako na nový rok, tak po celý rok, niečo na tom bude. A možno platí, že ako na začiatku festivalu, tak po celý festival. Minimálne Bat For Lashes to na Southside potvrdila. V bielom stane, nazvanom honosne Red Stage, pod pseudonymom skrytá Natasha Khan so svojou doprovodnou kapelou The Blue Dreams celkom priamočiaro kombinovala to, čo v deväťdesiatych rokoch priniesli jej staršie kolegyne na čele s Tori Amos, Björk alebo PJ Harvey. Popové melódie boli však celkom rafinovane zabalené do tajomného a snového kabátiku, zošitého zo širokého spektra viac či menej exotických nástrojov. Jej štyridsaťminútový set tak obsahoval všetko a hoci by si človek s radosťou pridal, stačilo mu aj ponúknute. Aspoň sa neprejedol.
Je zaujímavé, že o jeden z najkrajších momentov festivalu sa postarali aj samotní diváci. Keď sa pódium pripravovalo na koncert Sigur Rós, na obrazovke sa objavila reklama na aktuálnu výberovku Radiohead s niekoľkými celými klipmi, ktoré publikum s radosťou a nahlas odspievalo. Všetci vedeli, na koho sa čaká a aj takáto drobnosť dokázala slušne hecovať, čo sa ukázalo o niekoľko minút neskôr.
No Sigur Rós by ťažko mohli patriť ku kapelám, ktoré vás len zdržujú pri čakaní na headlinera. Islandská štvorica doplnená o nepostrádateľný sláčikový kvartet Amiina a dychovú sekciu odohrala svoju smutno-krásnu estrádu. Bipolarita nálad ich tvorby spôsobovala, že občas vás ponorili do svojho tajomného chladného sveta, aby vás odtiaľ následne vytiahli niečim úplne pozitívne znejúcim. A keď pri Gobledigook - poslednej skladbe hlavného setu odpálila dychová sekcia medzi ľudí konfety, nebolo to ani tak veľké prekvapenie. Zvláštny cirkus. Záverečná Untitled #8 sa potom ukázala ako to najsilnejšie, čo Sigur Rós vo svojom archíve majú. Dokonale vystavaná gradácia zdvíhala ruky nad hlavu a tisla slzy do očí aj po viac ako desaťminútovej intenzívnej nádielke, ktorá sa skončila rozbitím Jónsiho sláčika. Bola by to najlepšia bodka za prvým festivalovým dňom, ba i samotným festivalom...
Lenže prišli Radiohead. A ja, nie iba ako fanúšik, ale aj človek uvažujúci racionálne musím povedať, že som niečo TAK dokonalé v živote nevidel. Radiohead premenili celý festivalový deň na svoj súkromný koncert a všetci interpreti hrajúci pred nimi - s výnimkou obdobne silných Sigur Rós - tak zostali iba ich predskokanmi. Na pódiu sa pod desiatkami neónov, vytvárajúcich neuveriteľne atmosferické osvetlenie udialo niečo, čo bolo na jednej strane znepokojujúce a na druhej úplne krásne. Až vám vlastne mohlo byť úplne jedno, čo hrali, pretože akákoľvek skladba z ich repertoáru by zapadla medzi tie zvyšné odohraté celkom bezchybne. Žasnúť nad výkonmi Jonnyho Greenwooda by bolo hádam zbytočné, jeho gitarové exhibície boli snáď ešte stokrát intenzívnejšie ako tie, čo počujete zo štúdiových nahrávok.
Absolútny výbuch energie mi niekde na ceste medzi snom a vedomím spôsobil refrén z 2+2=5. Thom Yorke kričal Payin’ attention, lenže extaticky šťastnému okruhu skákajúcich ľudí pod pódiom to spomínať nemusel. Poľaviť v pozornosti sa nedalo...
II. kategória: Hurá, gitary!
Ak si niekto ešte stále myslí, že všetky gitarovky dnes znejú rovnako, bol Southside dobrou príležitosťou presvedčiť ho o opaku. Niekedy to totiž na pódiách vyzeralo ako prehliadka kapiel spod krídiel časopisu NME.
Túto prehliadku otvárajú British Sea Power, ktorí s neodolateľným šarmom prezentovali svoj aktuálny materiál stojaci kdesi medzi najjemnejšími gitarovkami a najviac gýčovým popom. Vrcholom bol záverečný zbesilý jam, pri ktorom sa gitarista Noble vo vytržení vyšplhal až k vrcholu cirkusového šapitó, odkiaľ sa celkom pokojne prizeral, ako jeho spoluhráči dohrávajú koncert. O niečo podobné sa o hodinku neskôr pokúšal na hlavnom pódiu aj Johnny Borell, lenže zatiaľ čo pri British Sea Power to bola bodka za pôsobivým koncertom, u Razorlight bol jeho výlet medzi divákov, odkiaľ odspieval časť koncertu, len mierne vytrhnutie z nudy.
Ďalším výletníkom bol o dva dni neskôr Ricky Wilson z Kaiser Chiefs, ktorý vo vyčerpávajúcej horúčave vyliezol na požiarnické auto, polievajúce dav a keď sa vrátil už ledva dokázal dospievať koncert. Napriek zjavnému vysíleniu frontmana zahrali Kaisers bezpochyby zábavný a príjemný koncert. Tak,a ko majú vo zvyku za každých okolností.
Kto však svoje koncerty zvládol oveľa menej boli páni z The Cribs a The Enemy. Prvým menovaným ulietal neuveriteľným spôsobom rytmus, navyše v preplnenom stane sa im postaral pán zvukár o úplne nepočúvateľný zvuk, druhí zase nedokázali prerobiť do živej podoby aranžérsky pestrý album a tak spadli do škatuľky úplne obyčajná gitarovka.
Výraznejšie nepresvedčili ani The Wombats. Úroveň ich koncertu totiž po výbornej otváračke Kill the Director začala plynulo klesať a padla kdesi až k infantilne trápnej zábave. Naopak prekvapili The Subways a to nielen odrhovačkou Rock 'n' Roll Queen, ale predovšetkým až punkovo zbesilým výkonom nútiacim k pogovaniu od prvej do poslednej slohy. Podobne aktívni boli aj Enter Shikari svojskou kombináciou gitár, vrieskania a jednoduchej elektroniky patriaci presne do poobedných hodín rozbehnutého festivalu.
Kontrastne k nim tak pôsobili írski melancholici z Bell X1, ktorí však niekedy zneli až príliš unavene a strnulo, čo nehrozilo shoegazovým The Notwist, jedným z mála reprezentantov domácej scény, ktorí so svojim atmosferickým indie zvukom stáli za to.
Podľa očakávaní boli vrcholom gitarovej púte britskí Maxïmo Park, najlepšie spájajúci gitarovú energiu s priamočiarym popom a asi najviac sa odlišujúci od tradičného indie zvuku niektorých vyššie spomenutých kapiel.
Univerzálne tak pôsobila veta gitaristu z kapely Johnny Foreigner: „Táto skladba je baladou. Ale nie, robím si z vás srandu, je to len ďalšia rovnaká indie-rocková pieseň.“
III. kategória: Pop pop pop
Excelentnou ukážkou kvalitnej pop music boli kanadské dvojičky Tegan & Sara. V stane, ktorý svojou atmosférou pripomínal klubové koncerty (a to nielen kvôli nedostatku vzduchu a nie veľmi vydarenému zvuku) a pred publikom zloženom pomerom 1:10 z krajšieho pohlavia hrali väčšinou skladby z aktuálneho albumu The Con. Tie boli buď upravené do viac folkovej podoby, alebo naopak pritvrdili, niekedy až k punkovým aranžmánom, čím prekvapovali predovšetkým zainteresovaných, no rovnako mohli baviť aj tých, čo ich počuli prvýkrát. Skvelou zábavou sa ukázalo tieto dvojičky od seba rozoznávať podľa prejavu, hlasu a celkového zjavu. Na túto tému vtipkovali aj samotné dievčatá.
O niekoľko hodín zase úplne iný druh popu prezentovali The Chemical Brothers, zahalení do tmy projekcií. To spôsobilo, že na festivale vzniklo niekoľko vtipných dohadov, či to vlastne na pódiu stáli Tom Rowlands a Ed Simons. Bez výraznejšie trademarkového zvuku a len s niekoľkými hitmi sa ich set premenil na decentný žúr s pekným vizuálom.
Za to posledný koncert festivalu bol žúrom i príjemným prekvapením. Foo Fighters totiž svojou hudbou pre široké masy predvádzajú akúsi obdobu štadiónového rocku, lenže zasadeného do súčasnosti, o čom môžu takí Guns N’ Roses dnes len snívať. Dave Grohl a jeho zmysel pre megalomániu sa prejavil dokonale nielen obrovským počtom ľudí na ich koncerte, ale aj osemčlennou kapelou na pódiu.
Príjemný happening na záver príjemného festivalu. Nič viac, nič menej. Foo Fighters tak potvrdili to, že aj štadiónový rock sa dá robiť s nadhľadom a Southside zase to, že ľudia v západnej Európe ešte stále chodia na festivaly aj kvôli hudbe.
Southside festival, Neuhausen ob Eck (DE), 20. - 22. 6. 08
fotogalerie
Niekoľko veľkých akcií v Rakúsku ma presvedčilo v tom, že festivaly sú tam záležitosťou nekonečných radov v stánku na pivo, smeťami zavaleného stanového mestečka alebo prebudeným lokálpatriotizmom miestnych návštevníkov, ktorí vytrvalo fakujú všetky zahraničné kapely. A tak, po nie príliš šťastných skúsenostiach nastal čas posunúť sa o niekoľko stoviek kilometrov západne do nemeckého mestečka s komickým názvom Tuttlingen.Ciele boli tri – vidieť srdcovky, upratať si názory na súčasné gitarové kapely a prežiť. S odstupom niekoľkých dní môžem s pokojným svedomím povedať, že sa naplnili všetky tri. Preto si z čisto egoistických dôvodov rozdelím kapely z festivalu na tri kategórie.
I. kategória: Citový úder
Keď sa hovorí, že ako na nový rok, tak po celý rok, niečo na tom bude. A možno platí, že ako na začiatku festivalu, tak po celý festival. Minimálne Bat For Lashes to na Southside potvrdila. V bielom stane, nazvanom honosne Red Stage, pod pseudonymom skrytá Natasha Khan so svojou doprovodnou kapelou The Blue Dreams celkom priamočiaro kombinovala to, čo v deväťdesiatych rokoch priniesli jej staršie kolegyne na čele s Tori Amos, Björk alebo PJ Harvey. Popové melódie boli však celkom rafinovane zabalené do tajomného a snového kabátiku, zošitého zo širokého spektra viac či menej exotických nástrojov. Jej štyridsaťminútový set tak obsahoval všetko a hoci by si človek s radosťou pridal, stačilo mu aj ponúknute. Aspoň sa neprejedol.
Je zaujímavé, že o jeden z najkrajších momentov festivalu sa postarali aj samotní diváci. Keď sa pódium pripravovalo na koncert Sigur Rós, na obrazovke sa objavila reklama na aktuálnu výberovku Radiohead s niekoľkými celými klipmi, ktoré publikum s radosťou a nahlas odspievalo. Všetci vedeli, na koho sa čaká a aj takáto drobnosť dokázala slušne hecovať, čo sa ukázalo o niekoľko minút neskôr.
No Sigur Rós by ťažko mohli patriť ku kapelám, ktoré vás len zdržujú pri čakaní na headlinera. Islandská štvorica doplnená o nepostrádateľný sláčikový kvartet Amiina a dychovú sekciu odohrala svoju smutno-krásnu estrádu. Bipolarita nálad ich tvorby spôsobovala, že občas vás ponorili do svojho tajomného chladného sveta, aby vás odtiaľ následne vytiahli niečim úplne pozitívne znejúcim. A keď pri Gobledigook - poslednej skladbe hlavného setu odpálila dychová sekcia medzi ľudí konfety, nebolo to ani tak veľké prekvapenie. Zvláštny cirkus. Záverečná Untitled #8 sa potom ukázala ako to najsilnejšie, čo Sigur Rós vo svojom archíve majú. Dokonale vystavaná gradácia zdvíhala ruky nad hlavu a tisla slzy do očí aj po viac ako desaťminútovej intenzívnej nádielke, ktorá sa skončila rozbitím Jónsiho sláčika. Bola by to najlepšia bodka za prvým festivalovým dňom, ba i samotným festivalom...
Lenže prišli Radiohead. A ja, nie iba ako fanúšik, ale aj človek uvažujúci racionálne musím povedať, že som niečo TAK dokonalé v živote nevidel. Radiohead premenili celý festivalový deň na svoj súkromný koncert a všetci interpreti hrajúci pred nimi - s výnimkou obdobne silných Sigur Rós - tak zostali iba ich predskokanmi. Na pódiu sa pod desiatkami neónov, vytvárajúcich neuveriteľne atmosferické osvetlenie udialo niečo, čo bolo na jednej strane znepokojujúce a na druhej úplne krásne. Až vám vlastne mohlo byť úplne jedno, čo hrali, pretože akákoľvek skladba z ich repertoáru by zapadla medzi tie zvyšné odohraté celkom bezchybne. Žasnúť nad výkonmi Jonnyho Greenwooda by bolo hádam zbytočné, jeho gitarové exhibície boli snáď ešte stokrát intenzívnejšie ako tie, čo počujete zo štúdiových nahrávok.
Absolútny výbuch energie mi niekde na ceste medzi snom a vedomím spôsobil refrén z 2+2=5. Thom Yorke kričal Payin’ attention, lenže extaticky šťastnému okruhu skákajúcich ľudí pod pódiom to spomínať nemusel. Poľaviť v pozornosti sa nedalo...
II. kategória: Hurá, gitary!
Ak si niekto ešte stále myslí, že všetky gitarovky dnes znejú rovnako, bol Southside dobrou príležitosťou presvedčiť ho o opaku. Niekedy to totiž na pódiách vyzeralo ako prehliadka kapiel spod krídiel časopisu NME.
Túto prehliadku otvárajú British Sea Power, ktorí s neodolateľným šarmom prezentovali svoj aktuálny materiál stojaci kdesi medzi najjemnejšími gitarovkami a najviac gýčovým popom. Vrcholom bol záverečný zbesilý jam, pri ktorom sa gitarista Noble vo vytržení vyšplhal až k vrcholu cirkusového šapitó, odkiaľ sa celkom pokojne prizeral, ako jeho spoluhráči dohrávajú koncert. O niečo podobné sa o hodinku neskôr pokúšal na hlavnom pódiu aj Johnny Borell, lenže zatiaľ čo pri British Sea Power to bola bodka za pôsobivým koncertom, u Razorlight bol jeho výlet medzi divákov, odkiaľ odspieval časť koncertu, len mierne vytrhnutie z nudy.
Ďalším výletníkom bol o dva dni neskôr Ricky Wilson z Kaiser Chiefs, ktorý vo vyčerpávajúcej horúčave vyliezol na požiarnické auto, polievajúce dav a keď sa vrátil už ledva dokázal dospievať koncert. Napriek zjavnému vysíleniu frontmana zahrali Kaisers bezpochyby zábavný a príjemný koncert. Tak,a ko majú vo zvyku za každých okolností.
Kto však svoje koncerty zvládol oveľa menej boli páni z The Cribs a The Enemy. Prvým menovaným ulietal neuveriteľným spôsobom rytmus, navyše v preplnenom stane sa im postaral pán zvukár o úplne nepočúvateľný zvuk, druhí zase nedokázali prerobiť do živej podoby aranžérsky pestrý album a tak spadli do škatuľky úplne obyčajná gitarovka.
Výraznejšie nepresvedčili ani The Wombats. Úroveň ich koncertu totiž po výbornej otváračke Kill the Director začala plynulo klesať a padla kdesi až k infantilne trápnej zábave. Naopak prekvapili The Subways a to nielen odrhovačkou Rock 'n' Roll Queen, ale predovšetkým až punkovo zbesilým výkonom nútiacim k pogovaniu od prvej do poslednej slohy. Podobne aktívni boli aj Enter Shikari svojskou kombináciou gitár, vrieskania a jednoduchej elektroniky patriaci presne do poobedných hodín rozbehnutého festivalu.
Kontrastne k nim tak pôsobili írski melancholici z Bell X1, ktorí však niekedy zneli až príliš unavene a strnulo, čo nehrozilo shoegazovým The Notwist, jedným z mála reprezentantov domácej scény, ktorí so svojim atmosferickým indie zvukom stáli za to.
Podľa očakávaní boli vrcholom gitarovej púte britskí Maxïmo Park, najlepšie spájajúci gitarovú energiu s priamočiarym popom a asi najviac sa odlišujúci od tradičného indie zvuku niektorých vyššie spomenutých kapiel.
Univerzálne tak pôsobila veta gitaristu z kapely Johnny Foreigner: „Táto skladba je baladou. Ale nie, robím si z vás srandu, je to len ďalšia rovnaká indie-rocková pieseň.“
III. kategória: Pop pop pop
Excelentnou ukážkou kvalitnej pop music boli kanadské dvojičky Tegan & Sara. V stane, ktorý svojou atmosférou pripomínal klubové koncerty (a to nielen kvôli nedostatku vzduchu a nie veľmi vydarenému zvuku) a pred publikom zloženom pomerom 1:10 z krajšieho pohlavia hrali väčšinou skladby z aktuálneho albumu The Con. Tie boli buď upravené do viac folkovej podoby, alebo naopak pritvrdili, niekedy až k punkovým aranžmánom, čím prekvapovali predovšetkým zainteresovaných, no rovnako mohli baviť aj tých, čo ich počuli prvýkrát. Skvelou zábavou sa ukázalo tieto dvojičky od seba rozoznávať podľa prejavu, hlasu a celkového zjavu. Na túto tému vtipkovali aj samotné dievčatá.
O niekoľko hodín zase úplne iný druh popu prezentovali The Chemical Brothers, zahalení do tmy projekcií. To spôsobilo, že na festivale vzniklo niekoľko vtipných dohadov, či to vlastne na pódiu stáli Tom Rowlands a Ed Simons. Bez výraznejšie trademarkového zvuku a len s niekoľkými hitmi sa ich set premenil na decentný žúr s pekným vizuálom.
Za to posledný koncert festivalu bol žúrom i príjemným prekvapením. Foo Fighters totiž svojou hudbou pre široké masy predvádzajú akúsi obdobu štadiónového rocku, lenže zasadeného do súčasnosti, o čom môžu takí Guns N’ Roses dnes len snívať. Dave Grohl a jeho zmysel pre megalomániu sa prejavil dokonale nielen obrovským počtom ľudí na ich koncerte, ale aj osemčlennou kapelou na pódiu.
Príjemný happening na záver príjemného festivalu. Nič viac, nič menej. Foo Fighters tak potvrdili to, že aj štadiónový rock sa dá robiť s nadhľadom a Southside zase to, že ľudia v západnej Európe ešte stále chodia na festivaly aj kvôli hudbe.
Online verze stránky: https://www.muzikus.cz/zive/Southside-festival-Neuhausen-ob-Eck-DE-20-22-6-08~02~cervenec~2008/
Komentáře
&;
