8.3.2009 | Autor: Filip Drábek | sekce: živě Všetko beriem späť. Keď som hocikde písal o tom, že výkonu intepreta som stopercentne veril, mýlil som sa. V porovnaní so Soap&Skin, mladučkou Rakúšankou som im neveril nič. Na prvý pohľad by sa pre ľudí, ktorí tvorbu Anji Plaschg nepoznajú mohlo v doznievajúcich časoch emo humbuku zdať, že to všetko je póza. Ale nie je. Ona si svoje skladby žije. Aj na pódiu. Navyše, klamal by som, keby som povedal, že som už v živote zažil intenzívnejší koncert.

Vypredaný klub Brut je dostatočne veľký na to, aby sa v ňom silné emócie mohli pomaly rozplynúť. Napriek tomu už len jeden klavír, jeden notebook, jedno bodové svetlo a všade prítomná tma s podivným štipľavým smradom, údajne pochádzajúcim z kadidla, vytvárali sami o sebe silnú atmosféru. Keď Anja vystúpila na pódium, len niekoľkí ignoranti boli schopní počas koncertu rozprávať sa, prípadne piť pivo. Vtedy som si najviac želal, aby som tu mohol byť sám, aby som nebol rušený hlavami, hlasmi a pohybmi ostatných ľudí. Napriek tomu si skúste predstaviť tú silu: dievča odeté v čiernom s konzervatoristickým hraním na krídlo, temnými podkladmi, často samplujúcimi zvuky z reálneho života, jej miestami pokojný a miestami hysterický prejav so zvláštnym akcentom a jedinečným hlasom...

Anja bola odovzdaná svojim piesňam, čím buď vykonávala akúsi psychohygienu, alebo nenávratne mierila k sebedeštrukcii. Keď pri svojom očakávanom výkriku v nádhernej Spiracle náhle na niekoľko sekúnd zastala, vyzeralo to, akoby sa práve v tomto momente mala zosypať z pódia. Napokon, pri (skoro) záverečnej Marche Funébre, jedinej skladbe, pri ktorej vstala od svojho klavíra a do podkladov spievala pred ľuďmi neuroticky odbiehala mimo bodového svetla. Ukryť sa do tmy. Ako plaché zviera. V posledných sekundách pochodového rytmu spravila Anja svoje jediné nonverbálne gesto koncertu: z textu to znie možno smiešne, ale zdvihla ruku nad hlavu, zaspievala posledné slová a či so slzami v očiach, alebo bez nich, odkráčala na okraj, kde sa akoby fyzicky vyčerpaná posadila na pódium. O pár sekúnd zmizla a nebyť takmer desaťminútových ovácií, pravdepodobne by sa na pódium už asi nevrátila. Verím a viem si predstaviť, že pauza v zákulisí nemusela byť nutne len občerstvovacia. Skôr to mohol byť pokus nabrať posledné zvyšky síl, aby sa mohla vrátiť ku klavíru, odohrať poslednú, asi najpozitívnejšie znejúcu skladbu a zmohnúť sa na jediné slová večera. Danke schön.

Soap&Skin vytvorila vo viedenskom Brute asi najkrásnejšiu možnú verziu temnoty a zúfalstva. Jej tóny a slová sa zarezávali tak do hĺbky, že niekedy spôsobovali až fyzickú bolesť. A pritom najviac zo všetkých ľudí trpela samotná Anja, možno o to viac, že časť svojho piesňového zúfalstava prenášala na publikum. A práve v hľadaní krásy tam, kde nie je, alebo sa aspoň zdá, že nie je, je vlastne...tá krása.

Soap&Skin, Viedeň - Brut, 6. 3. 09