9.3.2010 | Autor: Filip Drábek | sekce: živě Island má len niečo cez tristotisíc obyvateľov. A súdiac podľa hudby na mojom hardisku má najvyšší počet úžasnych interpretov na obyvateľa. Byť z Islandu tak pre kapelu neznamená byť zaškatuľkovaný len geograficky, ale často aj hudobne. Seabear a Hudson Wayne možno nepatria k tým islandským bandám, ktoré podľa zvuku po prvých tónoch zaradíte na správne miesto v atlase, no po poctivom a detailnejšom posluchu im v bohatej ostrovnej scéne patrí významné miesto.

Prvýkrát som o Seabear počul, keď známa hodnotila koncert múm. Títo ďalší Islanďania boli pre ňu údajne až príliš dokonalí, zatiaľ čo predkapela Seabear ju zaujala oveľa viac. Pred rokom a pol vo Viedni sa situácia trocha otočila, aspoň z môjho pohľadu. V klube Chelsea hral pred Seabear Borko, chlapík so zábavnou, no detailne prepracovanou jednoduchou hudbou. Vtedy sa mi páčil viac, ako jeho známejší kolegovia. Teraz, na tej istej ulici, len o pár metrov ďalej v o niečo menšom (a až slovensky - nad kapacitu - preplnenom) priestore klubu B72 predskakovali neznámi Hudson Wayne. Prekvapili. Nezneli islandsky, no boli islandsky dobrí. Ich temné balady s hypnotickými basovými linkami pripomínali Nicka Cavea, aj kvôli hlasu speváka, no predovšetkým kvôli ich vnútornej stavbe, ktorá akosi neuroticky vzrastala z folku až k hlučným záveorm. Koncert to bol výborný, no Seabear si so sebou tento raz priniesli taký support, nad ktorým s rovnakým nástrojovým setupom vynikli.

Za rok a pol Seabear stihli vydať nový album, We Built a Fire, zjednodušiť aranžmány, obmedzili počet rôznych hudobných hračiek na celkom štandardné muzikantské zloženie, no zároveň získali akúsi vážnejšiu tvár. Tú väčšinou narúšali akurát komické výstupy členov medzi skladbami, ako keď zakladajúcemu členovi Sindrimu Márovi Sigfússonovi praskla pri neopatrnom ladení struna, na čo následne musel priznať, že náhradné si nechal v hoteli, alebo keď sa snažil publikum presvedčiť, aby si nasledujúcu skladbu nahrávalo kamerami na ich...kamerách a poslali to svojim mamám, alebo s tým urobili čokolvek, čo deti dnes s podobnými vecami robia. Hudobne by sa Seabear dali zaradiť ku country, no bol by to príliš lacný súboj s muzikantskými žánrami. Rovnako blízko majú aj k mestskému folku, občas sa k aranžmánom pripletie nejaký hlučný záver, uškriekané background vokály dvoch slečien z kapely, no stále najviac vyznieva často Dylanovsky apatický vokálny prejav s huslovými motívmi. Rozdiel medzi skladbami prvej a druhej nahrávky bol značný, ťažko určiť, čo hralo lepšie, no jednoznačnou bizarnou čerešničkou bol cover Chrisa Isaaka - Wicked Game.

Radosť z tvorby Seabear spočíva aj v predvídateľnosti. Často sa totiž dostavil pocit, že toto som už počul, no melódie, nástupy, veľmi príležitostné sóla presvedčili o tom, že Seabear väčšinu času nakoniec skôr prekvapovali. Niekedy práve tou predvídateľnosťou.

Seabear + Hudson Wayne, Viedeň - B72, 7. 3. 10