Seabear + Borko, Viedeň, 7. 10. 08
10.10.2008 | Autor: Filip Drábek | sekce: živě
„Keď vyrastiem, budem veľká štadiónová hviezda. Ako Freddie Mercury,“ povedal urastený štyridsiatnik s nejakým tým kilom nadváhy. Volal sa Borko a keď zakričal „Bor,“ chcel, aby mu publikum odpovedalo zborovým „Ko.“ Stalo sa.
Borko, alebo ak chcete celým menom Björn Kristiansson z Islandu bol podobne vtipný počas celého večera vo viedenskom klube Chelsea. Jeho hudba však nebola len o recesii. Skladby z jeho debutu Celebrating Life boli predovšetkým o silných popových a chytľavých melódiách, zaobalených do príjemne primitívnych samplov, post-rockovej gitary a silného zvuku dvoch trúbok. Žánrovo nezaraditeľné, zvukovo zaraditeľné len za pomoci geografickej polohy ostrova, z ktorého interpret pochádza. Borkovi a jeho kamošom, z ktorých vytŕčal predovšetkým gitarista so sympatickým tričkom „I ♥ RVK“ sa podarilo skĺbiť zábavu so serióznou hudbou a to sa cení. A možno preto som mal pocit, že sa mi miestami páčili viac, ako hlavná kapela.
Dokument o islandskej hudbe Screaming Masterpiece ukazuje, ako na maličkom Islande hrá každý s každým. Borko a ani Seabear, hlavná hviezda večera, sa v ňom síce neobjavili, ale toto pravidlo neporušili. Na pódiu totiž zostal bubeník i jeden z trubkárov a nebolo prekvapením, keď sa tam na záver objavil i samotný Borko. O niečo menej očakávanejšia bola – na pódiu síce len krátkodobá, no medzi publikom nepostrádateľná –
prítomnosť jednej zo štvorice slečien z kapely Amiina.
Pomôcka na definovanie zvuku Seabear by mohlo byť slovo country, ale keďže nám asociuje skôr výhodné balenia päť-diskových kolekcií nahrávok z teleshopu, budem sa mu vyhýbať. Minimálne preto, že zoskupenie okolo speváka a gitaristu Sindri Már Sigfússona má na tento žáner veľmi svojský a originálny pohľad. Zaobaľujú ho totiž do melancholických zvukov, hoci aj tie zneli oproti ich debutu The Ghost That Carried Us Away koncertne omnoho pozitívnejšie. Za to mohol predovšetkým početný arzenál rôznych nástrojov a tak sa mimo klasických gitár, bicích a klávesov objavila na pódiu i mandolína, husle, hrkálky a rôzne iné hračky.
Borko ani Seabear štadiónovými hviezdami nebudú pravdepodobne nikdy, ale práve preto bude ich hudba unikátnejšia. Rodí sa a je produkovaná v malých kluboch, presne v takých, medzi ktoré patrí i viedenské Chelsea. A aj keď sú plné, nestrácajú nič zo svojho pôvabu. Tak, ako väčšina kapiel z Islandu, ktoré doma vraj predávajú len pár desiatok kusov svojich albumov.
Seabear + Borko, Viedeň, Chelsea, 7. 10. 08
>> Seabear a Borko vo Viedni >> recenzia > > fotogaléria
„Keď vyrastiem, budem veľká štadiónová hviezda. Ako Freddie Mercury,“ povedal urastený štyridsiatnik s nejakým tým kilom nadváhy. Volal sa Borko a keď zakričal „Bor,“ chcel, aby mu publikum odpovedalo zborovým „Ko.“ Stalo sa.
Borko, alebo ak chcete celým menom Björn Kristiansson z Islandu bol podobne vtipný počas celého večera vo viedenskom klube Chelsea. Jeho hudba však nebola len o recesii. Skladby z jeho debutu Celebrating Life boli predovšetkým o silných popových a chytľavých melódiách, zaobalených do príjemne primitívnych samplov, post-rockovej gitary a silného zvuku dvoch trúbok. Žánrovo nezaraditeľné, zvukovo zaraditeľné len za pomoci geografickej polohy ostrova, z ktorého interpret pochádza. Borkovi a jeho kamošom, z ktorých vytŕčal predovšetkým gitarista so sympatickým tričkom „I ♥ RVK“ sa podarilo skĺbiť zábavu so serióznou hudbou a to sa cení. A možno preto som mal pocit, že sa mi miestami páčili viac, ako hlavná kapela.
Dokument o islandskej hudbe Screaming Masterpiece ukazuje, ako na maličkom Islande hrá každý s každým. Borko a ani Seabear, hlavná hviezda večera, sa v ňom síce neobjavili, ale toto pravidlo neporušili. Na pódiu totiž zostal bubeník i jeden z trubkárov a nebolo prekvapením, keď sa tam na záver objavil i samotný Borko. O niečo menej očakávanejšia bola – na pódiu síce len krátkodobá, no medzi publikom nepostrádateľná –
prítomnosť jednej zo štvorice slečien z kapely Amiina.
Pomôcka na definovanie zvuku Seabear by mohlo byť slovo country, ale keďže nám asociuje skôr výhodné balenia päť-diskových kolekcií nahrávok z teleshopu, budem sa mu vyhýbať. Minimálne preto, že zoskupenie okolo speváka a gitaristu Sindri Már Sigfússona má na tento žáner veľmi svojský a originálny pohľad. Zaobaľujú ho totiž do melancholických zvukov, hoci aj tie zneli oproti ich debutu The Ghost That Carried Us Away koncertne omnoho pozitívnejšie. Za to mohol predovšetkým početný arzenál rôznych nástrojov a tak sa mimo klasických gitár, bicích a klávesov objavila na pódiu i mandolína, husle, hrkálky a rôzne iné hračky.
Borko ani Seabear štadiónovými hviezdami nebudú pravdepodobne nikdy, ale práve preto bude ich hudba unikátnejšia. Rodí sa a je produkovaná v malých kluboch, presne v takých, medzi ktoré patrí i viedenské Chelsea. A aj keď sú plné, nestrácajú nič zo svojho pôvabu. Tak, ako väčšina kapiel z Islandu, ktoré doma vraj predávajú len pár desiatok kusov svojich albumov.
Seabear + Borko, Viedeň, Chelsea, 7. 10. 08
Online verze stránky: https://www.muzikus.cz/zive/Seabear-Borko-Vieden-7-10-08~10~rijen~2008/
Komentáře
&;
