15.11.2010 | Autor: Michaela Kučová | sekce: živě Ze Dos Bois je priestor priamo v srdci Lisabonu, ukrytý v množstve uličiek preplnených malými viac či menej lákavými podnikmi. ZDB sa však líši od bežnej krčmy plnej vrieskajúcich Erazmus študentov. Ponúka priestor pre alternatívne koncerty, výstavy a projekcie. Už pri vstupe na človeka dýchne známa atmosféra akoby z brneneskej Flédy či bratislavskej A4, vydýchaný priestor s pečaťou intelektuálneho spiklenectva- tu sa stretávajú ľudia, ktorí od hudby chcú viac. Vystúpenie U.S. Girls , Sun Arow a Scout Niblett bolo oslavou 16 ročného pôsobenia organizácie Ze Dos Bois.

Večer otváral set Megan Remy vystupujúcej pod aliasom U.S. Girls . Reflektívne texty chrlila cez zefektovaný hlas, ktorý sa nápadne podobal trademarkovému kvíleniu CocoRosie a v kombinácii s beatmi akoby boli presne tou hudbou, ktorá sa objavuje aj v tvorbe sestier Cassidiových – trance pre víly. A hoci Meganine nevhodne zvolené oblečenie rozptyľovalo časť obecenstva odhadovaním, kedy jej z výstrihu vypadnú prsia, jej kombinácia elektronických experimentov s freak folkovou poetikou sa postarala o dobrý štart večera.

Podobne pôsobila aj tvorba nasledujúcej kapely Sun Araw , ktorá hoci tiež nepredstavila nič, čo by spôsobilo hudobnú revolúciu, odohrala príjemný koncert. Dvaja hráči akurátne vyplnili priestor na malom pódiu, striedajúc gitarové a klávesové sóla. Nad zvukovými plochami sa vznášal vokál gitaristu Camerona Stallonesa , ktorý akoby bol doslova ozvenou toho, ktorý preslávil Animal Collective. Aj využívanie afrických motívov len podporilo dojem, že kapela sa vezie na všetkom, čo má momentálne v nezávislej hudbe dostatočný hype. Napriek tomu bolo vidno, že Sun Araw nie sú len projektom stvoreným na predaj štýlových odznakov tínedžerom, ale že to so svojím tribal/surferským ponímaním hudby myslia úprimne. Ich repetitívnosť spolu s psychedelickými plochami postupne zaklínala a hypnotizovala, až kým si pri spievaní Lisboa Lisboa Lisboa ako lokálnej mantry podmanili celý klub.

Vrcholom večera však jednoznačne bola Scout Niblett, grungerka pre 21. storočie. Jej albumy sú pomerne temným, depresívnym poslucháčskym zážitkom, no ich koncertná verzia ponúka širokú paletu pocitov. Scout, niekedy len sama s gitarou, inokedy za pomoci bubeníka, dokonale interpretuje svoje emócie a prináša to, čo sa dnes v záplave produkcie často stráca – katarziu, pocit, že poslucháč spolu s hudobníkom cez niečo prešiel a z koncertu odchádza povznesený.

Intimita klubových priestorov Scout svedčí a aj v ZDB sa spontánne rozprávala s publikom, pýtajúc sa na želania. Tentoraz však odignorovala požiadavky na svoju romantickú hitovku Kiss a predviedla svoju agresívnejšiu stránku. Už v prvej polovici koncertu si sadla za bicie, aby nám s roztomilou definitívnosťou zaspievala, že We are all gonna die... Zvyšnú časť tvorili predovšetkým piesne z posledného albumu The Calcination of Scout Niblett. Vo svojom typickom koncertnom úbore – cestárskej reflexnej veste- sa nechala viesť svojou gitarou až k vyvrcholeniu koncertu, keď jej z vlasov vykĺzol kvet a účes jej voľne padol na plecia. S vlasmi padajúcimi do tváre odložila gitaru, zaželala Ze Dos Bois happy birthday a uzatvorila tak naozaj dôstojnú oslavu alternatívneho kultúrneho priestoru. .

Scout Niblett + Sun Araw + U. S. Girls, Lisabon (PT) - Ze Des Bois, 5. 11. 10