10.10.2011 | Autor: Michaela Kučová | sekce: živě Počuť Ursinyho hudbu naživo je zvláštne. Známe akordy rozoznievajúce gitaru, pohlcujúca atmosféra a slová až na dreň. Všetko je to tu, v prítomnom okamihu, naživo, znova živé... je to tu, oživené jeho synom a zoskupením výborných hudobníkov. Modrý vrch, Príbeh aj Zelená po dlhom čase vyšli z platní a z cédečiek, do klubu plného ľudí. A chvíľu, okamih tam boli, naozaj boli, so všetkým čo je v príbehoch tých piesní ukryté. Tvorba Deža Ursinyho a texty Ivana Štrpku patria celkom neodškriepiteľne do zbierky rodinného striebra, ktoré slovenskí umelci vytvorili. Definuje slovenskú hudbu v čase komunizmu, poskytuje inšpiráciu súčasným hudobníkom i básnikom, niekedy dokonca slúži až ako akási studnica duchovna. V tejto hudbe je toho veľa a zložiť ju z onoho piedestálu, vytiahnuť z nemenného súkromia jednotlivých diskografii a priniesť do koncertnej sály, to nie je len tak.

Zdá sa celkom samozrejmé a logické, že ak by to niekto urobiť mal a vedel, je to Dežov syn, Jakub Ursiny. A predsa to až vyrazí dych, keď sa s prvými tónmi Začiatku ozve hlas, ktorý tak dobre poznáme. To, čo skryto zaujíma všetkých, celkom bez škurpúľ zakričí jedna poslucháčka hneď na úvod koncertu: „Cítiš, že je tu s tebou?“ Celá sála na to tak trochu myslí, v mysli otca a pred očami syna. Na odpoveď však netreba bulvárne vypočúvania , stačilo počúvať. Jakub s ľahkosťou kráča v otcových šľapajách, vo výškach i v typických drsných zvolaniach. Nie je to napodobňovanie, nie sú to cover verzie, nie je to lepkavá spomienka. Kapela interpretuje, po svojom, no s celkom neochvejnou silou. Hoci, neochvejnou... Pár odcudzených momentov sa hudobníkom pritrafí a spevákove nohy miestami vyklepávajú onen nervózny tanec skúšaných školákov.

Neistota sprevádzajúca prvé verejné vystúpenie kapely však neubližuje samotnému zážitku z koncertu. Otcov dar je aj synovým, a celkom prirodzene splýva z jeho pier, v tej istej sile, v tej istej tónine, presvedčivosti, naliehavosti. Špecifická Ursinyho dikcia a interpretácia Štrpkovej poézie je v Jakubovom podaní až zarážajúco presná, a predsa bez pocitu silenia, celkom ľahučká. Podobne virtuózne ľahko lietajú prsty Valéra Mika po klávesoch i prúdi dych Richarda Šimurka, všetci hudobníci oddane slúžia Piesni. Radostné, hrejivé polohy i mrazivú jasnozrivosť Provisorium dodáva každej piesni na chlp presne – od naliehavej Hovor mi do ucha, tiesnivej Lúky až ku krehkému Bingu a záverečnému Pobehajovi... Časom sa Jakub uvoľňuje, dokonca odospieva jednu z textovo náročných piesní nepripravený, spamäti, a v kapele sa rozlievajú spokojné úsmevy. Sála KC Dunaj, prevažne zaplnená ľuďmi, ktorý ešte v časoch Dežovej tvorby nežili, je naplnená po okraj. Radosťou, spokojnosťou, uspokojením. A tak ako Jakub volal na platni Modrý vrch, že ešte, ešte! , tak sa v tento večer ozýva dav pred pódiom. Jakub Ursiny spolu so svojimi spoluhráčmi nám však ono pomyslené ešte dali. Tú možnosť dotknúť sa výnimočnej hudby naživo, tej, ktorej autor už je kdesi celkom inde. Jeho hudba tu však ešte stále je a ešte stále má čo povedať, hovorí to ticho a jasne.

Provisorium, Bratislava - KC Dunaj, 24. 9. 11