2.6.2011 | Autor: Michaela Kučová | sekce: živě
Posledný deň hudobného raja na zemi, barcelonského festivalu Primavera Sound, taktiež priniesol zručne namiešaný koktejl kvalitného popu, alternatívneho hluku i indie senzácii. Ani nadpozemský festival sa nevyhol charakteristickým zápachom a odpadu, ohlasujúcim koniec festivalu, no tieto nie najpríjemnejšie dojmy opäť prebili výnimočné koncertné zážitky. Festivalový deň už tradične otváral koncert v uzavretej hale Auditoria, kde sa tentoraz konal pravý opak okázalej show Sufajan Stevensa z predchádzajúceho dňa. Tvorba mladého Perfume Genius je veľmi osobná, intímna, a svedčalo jej prítmie sály, hoci snáď bola na nesmelého umelca priveľká. Perfume Genius celý koncert odohral pred bicími, nachystanými pre Johna Calea, a jeho krátke vystúpenia tak ešte viac pôsobilo ako nesmelý opening act.

Slnko, ženy, radosť

Všetko, len nie nesmelý, bol naopak The Tallest Man On Earth, užívajúc si každý okamih na pódiu. Pobehujúc, objímajúc spoluhráčov, strúhajúc jeden odzbrojujúci úsmev za druhým, Kristian Mattson sa nepochybne aspoň na chvíľu stal The King Of Spain. Novinkou v jeho hudbe je využitie elektrickej gitary a v Barcelone Kristian predstavil aj novú pieseň, Theres No Leaving Now, z ktorej bolo cítiť, ako veľa pre samotného hudobníka znamená a svojou oduševnelosťou zaujala minimálne rovnako ako Love Is All, či Troubles Will Be Gone. Dokonalou bodkou bol spoločný duet Thrown Right At Me s Amandou Bergman, majiteľkou nádherne nežného hlasu, perfektne ladiaceho s chrapľavým vokálom tohto talentovaného Severana.

Podobná nákazlivá radosť z hrania, hudby a vôbec existencie, sršala aj z vystúpenia nádeje ženskej hudobnej scény, Warpaint. Štyri dievčatá sa smiali, tancovali a predovšetkým hrali ako stelesnenie každého dievčenského sna o tom, že keď raz budem veľká, budem mať s kamarátkami kapelu. S vlasmi vlajúcimi v prímorskom vánku, Warpaint odohrali krásny koncert, intímny, no nie introvertný, punkový i nežný, snovo psychedelický. Ďalšou ženskou hviezdou sobotného večera bola tUnE-YarDs, americká experimentátorka, loopujúca priamo na pódiu, sprevádzajúca sa na ukulele a predovšetkým, slobodne hrajúca sa s vlastným hlasom. Vokál, často prekračujúci hranicu až do výkrikov, v niektorých piesňach dopĺňali aj saxofóny a spolu tak vytvárali unikátnu tanečnú zmes R&B, folku, punku, a dokonca aj afrických rytmov.

Tma, muži, iná radosť

Ďalej sa predstavila aj čisto mužská kapela, folkoví Fleet Foxes. Ich vystúpenie nebolo sprevádzané žiadnymi extravaganciami, hudobníci jednoducho odohrali svoje priamočiare, pôvabne harmonické piesne a vytvorili tak dokonalý podklad k schyľujúcemu sa slnku. Náročnejší bol koncert Gonjasufi, originálneho rappera z vydavateľstva Warp. Ošumelý jogín na pódium priniesol nezvyčajnú kombináciu naliehavého rapu, temných beatov, kvílivej gitary a nemilosrdných bicích. Jeho temná psychedélia, obdivovaná množstvom hudobných žurnalistov, v prázdninovej atmosfére mnohých zaskočila, no rozhodne patrila k nezabudnuteľným vystúpeniam. V temnom duchu pokračovali Einstürzende Neubauten, majstri post industrialu už vyše 30 rokov. Svoje hypnotické piesne a mraziace tóny vyludzované pílkami, železným odpadom, šróbmi a plechmi, odohrali s obdivuhodnou ľahkosťou, doplnenou charizmou a zmyslom pre humor frontmana Blixa Bargelda.

K najočakávanejším vystúpeniam celého festivalu rozhodne patril koncert PJ Harvey. Večná experimentátorka na poslednom albume upustila z rockovej dravosti, drásavých osobných emócii, a sústredila svoju kreativitu na interpretáciu vojnových príbehov, tragédii masových, apokalyptických. Téma prvej svetovej vojny nie je ideálnou festivalovou zábavou a interpret menšieho kalibru ako táto svojrázna Angličanka, by ju pravdepodobne neuniesol. A hoci Polly Jean s bielym perím vo vlasoch odohrala svoj materiál presvedčivo, napriek tomu dav pod pódiom najviac ožíval, vždy keď vymenila svoju malú autoharfu za gitaru a vrátila sa k staršej tvorbe ako C'mon Billy, Meet Ze Monsta, či nádhernej Angelene.

S bolesťou, agresiou, životom a smrťou, sa zaoberá aj Michael Gira a jeho kultová kapela Swans. Hluk valiaci sa z pódia v drásavej intenzite možno nie je vždy príjemným zážitkom, no Gira so svojími spoluhráčmi rozhodne vie, ako poslucháčom privodiť katarziu. Dramatickými gestami dirigujúc kapelu, Gira kvílil, vrieskal, všetko mimo mikrofonu, a predsa, akoby to robil každému jednému divákovi rovno do ucha, celkom si podmanil obecenstvo. Swans návrat na pódiá po výbornom albume My Father Will Guide Me up a Rope to the Sky naozaj svedčí, a podľa usmievajúceho sa Giru očividine aj opäť baví.

Bavili sa aj Animal Collective, ktorí po návrate spoluhráča Deacona akoby získali druhý dych, a ich pestrofarebné vystúpenie bolo vítanou zmenou smerom k veselším, tanečnejším piesňam. Poslednou bodkou za dňami po okraj naplnenými výnimočne dobrou hudbou bol set Dja Shadowa, doplnený o špeciálne premietianie. Viac špeciálnych a dychberúcich koncertov snáď už ani nie ej v ľudských silách absolvovať, o to viac sa ale neviem dočkať ďalšieho ročníka tohto výnimočného festivalu.

Primavera Sound, Barcelona (ES) - Parc del Fòrum, 26. – 28. 5. 11