7.4.2011 | Autor: Michaela Kučová | sekce: živě Vybrať sa na koncert Priessnitz vlakom má svoju poetiku, odkazujúc tak na ďalšiu aktivitu frontmana Jaromíra Švejdíka – tvorbu komiksu o Aloisovi Nebelovi, nerozlučne spätom s vlakmi a železnicami. Cestovať vlakom, prichádzajúcim až z Berlína, má však aj svoje úskalia a na brnenský koncert som sa tak dostala až v polovici. A predsa, nikto, kto  má rád Priessnitz nemôže z ich koncertu odchádzať nespokojný.

Toto je totiž kapela, ktorá sa nebojí vlastných hitov, pozná svoje silné stránky, vie ich použiť a dať poslucháčovi presne to, pre čo prišiel. Zahrá Děláže, Jeremiáš, Nebolí, Sluníčko, Sny, Jaro aj Dotkni se mě. Otočí na publikum mikrofón a nechá ho odspievať refrény. Povie nám, že sme najlepší a čau Brno, odíde. Na jednej strane pracuje s klišé obrazmi hudobníka, zapaľujúceho si jednu od druhej, rozdávajúceho sa publiku. No funguje to, ako keby boli Jaromír a jeho spoluhráči jediná kapela na svete.

Priessnitz totiž nie sú, napriek svojej obľúbenosti, žiadna masová, podbiedzavá kapela. Majú svoju cestu, svoj svet a hudbou ho nekompromisne, v charakteristickej čierno bielej optike, sprostredkujú. A hoci málokto z nás bol v Jesenníku, či vôbec chodí do hôr, sledovať topiace sa ľady, všetci poznáme tie príbehy. O láske, samote, smrti.  Ukryté v rozprávaní o každodennosti, v prírodných obrazoch, Priessnitz spieva o veciach, čo sa dejú kdesi hlboko. V starostlivo uložených slovách prinášajú obrazy, nie nepodobné poetike haiku. O tom ako sa menia ročné obdobia, o zime a o jari, o kolobehu života. Pretože hoci z tvorby Priessnitz je cítiť boľavá prítomnosť smrti a straty, strach z pominuteľnosti, pri bližšom pohľade prináša záznam celého kolobehu – umierania i znovuzrodenia. Podobne ako Jaromírov komiks, zdanlivo čierno biela ukrýva všetky odtiene, jing jangovú úplnosť, zmierenie. Márnosť bytia a pominuteľnosť sú len jednou stranou Priessnitz, tou, ktorá ich zaradila ku skratkovitému opisu „českí Cure“, no za temným povrchom sa skrýva až zenová vyrovnanosť.

Koncert Priessnitz však nie je žiadna melancholická meditácia, ale strhujúci zážitok. Priessnitz po koncertnej prestávke ponúkajú prierez celou svojou tvorbou, od debutového albumu Freiwaldau až po posledné Stereo a dvakrát pridávajú. Momentálne prebiehajúca šnúra po Čechách je pomenovaná Alois Nebel, po pripravovanom filme, a tak je celý koncert sprevádzaný projekciou záberov z Jaromírovej dielne. Čisté línie a plochy ideálne dopĺňajú spievané, a zábery na prírodu, dážď či zahmlené postavy už teraz sľubujú výnimočnú filmovú udalosť. Pri živom vystúpení sa Jaromír mení zo zhrbeného výtvarníka na charizmatického frontmana, a celá Fléda mu patrí. Hoci sám niektoré piesne komentuje ako staré, vytiahnuté „z půdy“, či varuje, že nás pomalšími kúskami uspí, každá pieseň má svoje miesto. A aj tí, čo meškaniami vlakov prichádzajú neskoro, odchádzajú s pocitom plnosti, zadosťučinenia, pretože Priessnitz je kapela, ktorá vie dať koncertu všetko.

Priessnitz, Brno - Fléda, 5. 4. 11