9.8.2009 | Autoři: Milan Bachan, Ladislav Řehounek | sekce: živě
Trinásty ročník najväčšieho festivalu na Slovensku je skončený. Predčasne. Ročník, ktorý sa mal stať najúspešnejším a zlomil rekord v návštevnosti, však doplatil presne nato, čo bolo jeho tajnou zbraňou – počasie. To bolo úžasné presne tak, ako po minulé ročníky až do soboty približne do druhej hodiny poobede, keď sa obloha začala zaťahovať. O dve hodiny neskôr sa festival pohody zmenil sa dejisko plné bolesti, žiaľu, šoku a bezmocnosti. A napísať reportáž neosobne sa naozaj nedá.

Tento ročník bol pre mňa osobne prvým, ktorého som sa zúčastnil ako akreditovaný novinár. Hovoril som si, že istou nevýhodou môžu byť premeškané koncerty počas uskutočňovania rozhovorov. Ale ani v zlom sne mi nenapadlo, že report sa mi bude písať tak ťažko. Že vrchol leta sa zmení v zlome sekundy na drámu. Že srandičkovanie, aby som v dohodnutom rozhovore s Does It Offend You, Yeah? spomenul že naposledy na Pohode pršalo počas vystúpenia ich kolegov Prodigy, a dobrá nálada sa zmení šmahom zlovestného prútika. Pri sledovaní počas koncertu kanadských The Burnig Hell ako sa obloha stáva čiernejšou a čiernejšou mi nenapadlo, že na peklo sa môže zmeniť aj Trenčianske letisko. Keď som zrazu nad areálom na sekundu zahliadol ako do povetria vyletela plachta, prvotnú myšlienku žeby to bolo z O2 Arény som zavrhol. To, že som sa mýlil potvrdili až ľudia, ktorí pribehli do Press centra a zvuk prichádzajúcich sanitiek. V tej chvíli som sa v duchu presviedčal, že sa nikomu nič vážnejšie nemohlo stať. O tom, že tomu tak nebolo som sa dozvedel po telefonáte domov, keď mi otec povedal zo správ o jednom mŕtvom a niekoľkých vážne zranených. Áno, napadlo mi v tej chvíli sa opiť. Áno, počas cesty z festivalu pešo na stanicu do Trenčína sme sa niekoľko krát zasmiali na blbých vtipoch. Ale tá rana tam bola, aj keď sa o nej nechcelo nahlas nikomu rozprávať. Ona tam je ešte stále a uvedomuje si ju každý jeden účastník. Po príchode domov robím jedno – pravidelne kontrolujem správy na internete a médiach a dúfam, že zvyšní zranení budú naozaj v poriadku.

Rozbehový štvrtok

Po prvý krát sa organizátori rozhodli začať s programom už vo štvrtok večer. Návštevníkov doviezli plné vlaky z Košíc a Bratislavy, špeciálne autobusy, či vlastné autá. Celkovo sa stanové mestečká zaplnili viac než desiatimi tisícami účastníkov. O program bolo postarané na dvoch stagoch. Na tom hlavnom sa ako prví predstavili britskí Basement Jaxx. Toto britské tanečné dj-ské duo síce ničím neprekvapilo, ale ani ničím nesklamalo. Potvrdili presne to, prečo na nich organizátori stavili kartu. Dokázali roztancovať dav ľudí. Neskôr o pol noci došlo na hlavnom pódiu k návratu britského Royal Choral Society, ktorí spoločne so Zborom sv. Cecílie z Košíc divákom predstavili Rachmaninove Nešpory. Zážitok z vážnej hudby bol ešte umocňovaný vypustenými svietiacimi lampiónmi do tmavej polnočnej oblohy. Zvyšok programu prebiehal v malom O2 Bubble stane, kde sa o program starali hlavne hudobníci zo skupiny Puding Pani Elvisovej (Vili:am ako dj a Piňo ako producent projektu Voices). Projekt si za úlohu kladie predstavovať a vytvárať priestor pre mladé slovenské kapely. V rámci programu tak došlo k premietnutiu krátkych hudobných dokumentov. Okrem toho sa predstavili aj hudobník Toni Granko a hlavne „headliner staga“ toho večera The Swan Bride. Tí dokázali malý stan zaplniť natoľko, že sa v ňom skoro nedalo dýchať a po ich rock`n`rollovej smršti ani ostať v suchom tričku.

Slnečný piatok

Zvyšok prichádzajúcich návštevníkov, usmiate tváre, ľudia poskakujúci okolo hasičských áut užívajúci si postrek vodou. Obraz, ktorý treba po sobote loviť v pamäti poriadne hlboko. Doobeda sa skákali prvé zoskoky bangee jumping. Bolo zaujímavé sledovať preplnené divadlo, kde sa húfy ľudí tlačili dovnútra, aby odtiaľ po zistení že voľné miesto si už nenájdu vychádzali druhými dvermi von. Kolo pol dvanástej sa však začali postupne sústreďovať pred hlavným stagom. Hlavne tí, ktorí minulý ročník vydržali až do nedeľňajšieho vítania slnka a zhliadli nevšedný španielsky orchester z Valencie. Percujove si opät priviezli desiatky xylofónov, zvonkohier a spustili svoje variácie na známe klasické skladby. Mladý kolektív si svoj čas užíval naplno a tomu tak bolo aj v hľadisku. To bolo dokonca v druhej polovici dirigent vtiahol do predstavenia ako ďalšieho člena. Po prestávke sa na tom istom pódiu predstavili bratislavskí Hex a ľudí sa zišlo ešte o niečo viacej. Však, kto by nepoznal ich texty naspamäť (teda minimálne zo Slovákov). Ako prvá kapela z Bratislavy predstavili aj svoju sláčikovú „výpomoc“ – Hex Brothers. Zrejme ide v Bratislave o novú módu, keďže podobne svoje vystúpenia obohatili aj ďalšie skupiny pochádzajúce z hlavného mesta (napr. Diego, Billy Barman). To, ako miešať gitary a elektroniku sa snažili ukázať Fujiya & Miyagi, i keď ich produkcia často splývala v jedno. To sa naopak nedalo povedať o ich kolegoch Dananananaykroyd (i keď ich som kvôli rozhovoru s Tunng nestihol celých). Folktronici Tunng vystúpili už za tmy, a na nie veľmi osvetlenom pódiu predviedli jeden z vrcholov večera. Snažiaci sa vynechať bicie, nahradzovali ich samplami a nezvyčajnými hudobnými hračkami. Speváčka Becky Jacobs, výškou pripomínajúca Bjork, pomaly roztancovávala publikum. K nej sa pripájali aj zvyšní dvaja gitaristi a samozrejme diváci. Zneli hlavne piesne z posledného albumu, ktorý mala nepočúvané prekvapujúco väčšina publika. Tak dokázali vítať prichádzajúce piesne, a najmä poslednú Bullets.

Kvalitná dramaturgia

Je to jednoducho tak. Organizátori Pohody to jednoducho vedia. Na iných festivaloch v našich končinách by si asi nikto nedovolil dať Razorlight už o štvrtej popoludní a zaradil by ich ako večerného headlinera. Ak by tomu bolo naozaj tak, hodnotenie ich koncertu by vyznelo určite inakšie. Takto len ostáva povedať, že Johny Borrell spieval naozaj dobre a ich setlist poskladaný z celej ich doterajšej tvorby (tri albumy – pozn.red.) bol jedným z vrcholov poobedia. Druhý bonusový bod je zaradenie kapely Hadouken! do stanu. V reporte z Rock for People som hovoril, že atmosféra z ich vydareného koncertu za akosi z open stagu vytrácala. Teraz si za tým stojím ešte viac. V stane totižto predviedli tieto „new rave kids“ rovnaký výkon, zážitok z ich koncertu bol však o triedu lepší. Priznám sa, že ich album ma pôvodne nechytil, ale pokiaľ budem mať niekedy šancu zájsť na ich koncert do klubu, tak pôjdem bez rozmýšľania. Jediné, čo mi na tej „skoro dokonalej“ dramaturgii trochu vadilo bolo večerné nasadenie The Ting Things na hlavné podium. Priznam sa, páčia sa mi tie dva hity, ich vystúpenie však bolo pre mňa presne rovnaké ako ich debutový album. Opakujúce sa postupy, rytmy, jednoducho nuda. Dav baviacich sa ľudí som preto opustil skoro, zrejme nie som až tak „indie“. (MB)

Hlavním problémem Ting Tings je, že si hrají na umění. Jenže jednou za pět vteřin přihodit úder k nasamplovaným bicím a jednou za deset vteřin brnkout jeden akord k nasamplované kytaře, to umění vážně není. Za každou cenu se snaží použít všehožných klišé, která se v popu nebo rocku používají, a snaží se tak moc, až působí – tím nejslušnějším způsobem řečeno – směšně. Věřím, že tahle tancovačka zvedla spoustě začínajících muzikantů sebevědomí, že nemusejí nic umět a přesto je mohou milovat davy trendy mládeže, stejně jako urazila snaživce, jimž je jasné, že tomu tak není. Můžeme si jen pokládat otázku, zda-li náhoda hraje nebo nehraje roli. Ti dva nemají soudnost. (LŘ)

Odkaz „babky“ vnúčatám

Dúfam, že to nikto nezoberie ako urážku. Podľa veku interpretky a vekového priemeru publika to tak ale vyzerať skutočne mohlo. Vidieť Patti Smith na pódiu, jej spev bol naozaj neuveriteľný zážitok. Pre tých, ktorí prišli len kvôli nej, pre tých ktorí od nej mali nepočúvaných pár pesničiek (tak ako ja), ale aj pre tých ktorí od nej poznali len ten jeden hit Because the Night. Energia, ktorá sršala z nej a jej kapely bola ohromná, až to vyrážalo dych. Na sto percent splnená úloha frontmanky, ktorá neváhala zísť z plodia a prebehnúť sa pozdraviť s prvými radami. Či schopnosť spievať svojim neuveriteľným hlasom a popritom si zapletať svoje „indiánske“ vrkoče. A áno, aby som nezabudol na odkazy, ktoré mohli síce pôsobiť anarchisticky a naivne, ale v človeku budili pocit, že naozaj môže zmeniť niečo k lepšiemu. Že sme to my, kto môže zabrániť vojnám, či zachrániť prírodu. Nevedno, či Patti vedela o pokuse vytvoriť na tohtoročnom ročníku svetový rekord v triedení odpadu. Príroda zrejme určite nie. (MB)

Patti Smith pátečnímu programu vévodila, ale zdaleka nebyla jedinou osobností, která toho má za sebou mnoho jak v umělecké, tak i lidské rovině. Zatímto v uplynulých letech se na Pohodě představili třeba Jaromír Nohavica nebo Hana Hegerová, tentokrát to byla Marta Kubišová. Její vystoupení za doprovodu kapely Petra Maláska patřilo mezi ty vzpomínkové, ovšem v tom nejpozitivnějším slova smyslu. Jako by se její životní osudy odrážely i v jejím projevu – upřímném, nepodbízivém. Kubišová je charismatická osobnost, která s postupujícím časem neztrácí nic ze svých deviz, ani z důstojnosti.
Navzdory tomu, že nejčastěji bývají vyzdvhovány aktuální trendy, Pohoda je zkrátka festivalem multigeneračním a předsudky jsou v jeho případě zavrženy. Ostatně, spoustu toho mají za sebou i nevidomí gospeloví zpěváci The Blind Boys of Alabama, jejichž historie se začala psát před sedmdesáti lety. To podstatné bylo řečeno už po jejich předloňském vystoupení, kdy v Trenčíně vystoupili rovněž. Těžko tedy ve dvouletém rozmezí hledat něco nového. O to víc ale platí, že elán, s jakým ve svém věku dokáží vystupovat, je úctyhodný. (LŘ)

Cieľ - vydržať až do vítania slnka

Nesmierne zaujímave, originálne a zároveň niekdy až dojímavé je na Pohode vítanie slnka. To sa koná každoročne o piatej hodine ráno. To znamená, že bud sa necháte skoro ráno zobudiť, alebo sa budete snažiť do skorých ranných hodín vydržať byť hore. Priestor k tomu vytvorený je, hlavne pre tých tancuchtivých. Ako jedni z tanečných headlinerov bolo pozvané elektronické duo MSTRKRFT z Kanady, ktorí svoju úlohu roztancovať ľudí splnili dokonale. Plný stan tancoval o dušu, presne tak, ako mixovali „majstri“. Okrem nich ste v noci mohli zájsť aj na kúzelníka, či isť si zatancovať na house, dnb, či stihnúť aj nejaký hip-hop (alebo jednoducho obehať všetko). Samotné vítanie slnka bolo v sobotné ráno na ľudovú nôtu. Prvé lúče vítal zbor fujár a neskôr ranné vtáčatá a nočných tvorov roztancovali ľudové súbory. Všetko vyzeralo, že ďalší deň bude naozaj plný pohody.

Sobota...

Hudba konflikty nepozná. Presne to sa snažili ukázať Orchestre Opery Slovenského Národného Divadla a Maďarskej štátnej opery. Pred koncertom divákom rozdávali zoznam hraných piesní, ktorý sa skladal z národnej tvorby oboch krajín, ako aj napríklad Straussového prekrásneho valčíka Na krásnom modrom Dunaji. Na ploche sa zišli tancujúce páry, do rytmu a podľa dirigenta tlieskajúci diváci, ale aj jednoducho hudbu si užívajúci sediaci v tráve. Všetci dokopy poukázali na nezmyselnosť národnostných konfliktov. Na všetkých sa zvrchu ešte stále usmievalo slnko. To, že to tak zrejme nevydrží som pomaly zisťoval, keď som sa nechal poliať vodou cestou na Karpatské chrbáty. Už som nevyschol tak rýchlo ako deň predtým. Hoci nasmiať som sa na koncerte týchto Vrbovčanov nasmial do sýtosti. Textársky to naozaj vedia. Obloha sa zaťahovať začala počas vystúpenia Živých Kvetov. Zlovestná čierňava dorazila počas vystúpenia už spomínaných Burning Hell. K nim hádam stačí povedať len toľko, že je to ďalšia z kvalitných kanadských indie folkových kapiel. Aj preto sa publikum postupne zaplnilo. Najmä zvedavcami, ktorí prišli nakuknúť ale cieľ posunúť sa ďalej už nenaplnili.

Pohoda?

Neviem ako pre ostatných, ale pre mňa a veľa známych znamená Pohoda akési vyvrcholenie leta, istý „kultúrny kult“ na Slovensku. Tak ako je v Dánsku Roskilde, v Británii Glastonbury, pre nás je tu Pohoda. Bola to ona, čo mi najviac chýbala z leta keď som bol v zahraničí. Nie, nemám rád masové akcie. Ale viem, že táto jedna by mi skutočne chýbala. Dúfam, že organizátori nájdu silu ísť ďalej a podobné nešťastia sa vyhnú nielen Pohode, ale všetkým festivalom. Tá „pohodová“ atmosféra na letisku už zrejme nebude nikdy taká, ako bola do sobotňajšieho poobedia. Istí ľudia tam budú totižto chýbať. Teraz zostáva už len myslieť na tých, ktorí bojujú stále o svoje životy alebo sa potrebujú vystrábiť zo zranení. A tiež vyjadriť sústrasť rodine mladého chalana, ktorému nebolo súdené. (MB)

Pohoda je festivalem, který dokazuje, že kulturní, stylové i generační předsudky jsou přežitkem. Je festivalem, který svým významem přesahuje regionální rámec. Je obklopena něčím nadpozemským, co dokáže pohltit a přilákat zpátky, bez ohledu na všechno okolo. Ano, pro některého to může být program, ve kterém se dají stále a stále objevovat nové kapely, pro jiného zas jen obyčejný pocit, že je o něj výborně postaráno, že on je tady na prvním místě. Její ztrátu by si nezasloužili její organizátoři, její návštěvníci, kapely, ale hlavně hudba jako taková.

Lamb, Travis, Klaxons, Orchestra Baobab, Emilíana Torrini, Alabama 3, Max Romeo – to je zlomek účinkujících, na které nakonec nedošlo. Došlo na solidaritu, alespoň morální, jak ze strany většiny návštěvníků, tak z druhé strany pomyslné „barikády“. A to má mnohem větší cenu. (LŘ)

Pohoda, Trenčín (SK) – letisko, 16. – 18. 7. 09