25.9.2012 | Autor: Filip Drábek | sekce: živě Na pomerne nudnej a stabilnej slovenskej scéne sa len málokedy stáva, že prinesie nejaký vskutku výnimočný koncert domácich stálic. Festivalu Konvergencie sa to podarilo, pod ich hlavičkou totiž Marián Varga s Pavlom Hammelom odohrali v premiére album Zelená pošta, ktorý tento rok oslávil štyridsať rokov. Zahrali ho skvele, bez pompézneho pódia či svetiel v decentnom a komornom prostredí stanu pred bratislavskou Design Factory.

Pocta sebe samému

Spolu s bigbítovým albumom Zvoňte, zvonky, Konvergenciami Collegia Musica patrí práve Zelená pošta k tomu najlepšiemu, čo priniesla generácia hudobníkov na čele s Vargom, Hammelom a basgitaristom Fedorom Frešom a tak vlastne aj k tomu najlepšiemu, čo sa vôbec na Slovensku urodilo. O štyridsať rokov neskôr trojicu naživo doplnil ešte ďalší výrazný generačný talent, gitarista František Griglák, mladú krv priniesol do zostavy bubeník Martin Valihora a klávesista Peter Preložník. Obaja však rozumeli tomu, čo hrajú.

Dobový kontext je v tomto prípade dôležitý. Štyridsaťročná Zelená pošta je nezvyčajne sviežim albumom, často označovaným za slovenského Sgt. Peppera s množstvom Vargových pestrých nápadov, zmien a aranžmánov. Varga na Poštu priniesol vplyvy vážnej hudby i bigbítu a zachytenie hudobného vzduchu prelomu šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov. To, že odznela naživo je tak svojim spôsobom poctou, ktorú si autori urobili sami sebe. A je to pocta nielen Vargovi ako hudobníkovi, ale najmä ako skladateľovi.



Rozplynuté obavy

V čase vydania údajne nebolo možné Zelenú poštu zahrať naživo kvôli nedokonalosti techniky. V roku 2012, keď spomínaný album ešte stále znie výborne a nadčasovo, zase padali otázky, ako ho starnúci muzikanti odohrajú? Poradili si dobre: mladý Valihora so svojskou Frešovou hrou vytvorili silný základ, Preložník s rytmickým klavírom a klávesami zase otvoril väčšie možnosti pre Vargovu živelnú hru, oproti pôvodnej nahrávke viac priestoru získal i Griglák. Hammel už nespieva tak, ako keď mal dvadsaťpäť, no i napriek tomu, že mu hneď v prvom verši úvodnej Z ďatelín ušiel hlas, si po zvyšok koncertu zvládol nájsť polohu, ktorá fungovala dobre.

Klišé o tom, ako hudobníci hrali s radosťou môžeme nechať pokojne bokom, pretože možno aj vďaka malému pódiu pôsobila táto inkarnácia Prúdov/Collegia/Fermáty veľmi kompaktne a zohrato.
Zelená pošta odsýpala tak rýchlo, ako keby to v Bratislave ani nebola výnimočná udalosť, ale regulárny koncert. Od citlivých balád po eklektický pop, všetko znelo dôstojne no uvoľnene zároveň.

Malý veľký koncert

Tempo sa potom spomalilo až v druhej polovici, keď Hammel najskôr sám odspieval Spievam si pieseň a Po písmenku napísanú, podobne ako Smutná ranná električka zo Zelenej pošty, na text Miroslava Váleka. Výborne zanfungovali najmä Piesne z kolovrátku zo spomínaných Konvergencií, "sólovo" si zahralo dve skladby aj Collegium Musicum.

Zelená pošta na Konvergenciách spojila dve zdanlivo nespojiteľné veci: na jednej strane to bola výnimočná udalosť v podobe odloženej premiéry štyri dekády starého albumu, na druhej obyčajnosť a priamočiarosť prejavu zúčastnených. Namiesto megalomanského koncertu tu boli skromné svetlá, skromný zvuk, skromné pódium, sústredené publikum a skvelé skladby. Nebola to snaha o vytvorenie nadčasového diela, akým je samotný album, ale o vyrovnávaní si účtou s vlastnou muzikantskou minulosťou. Hammel a Varga jednu zo svojich kľúčových nahrávok predstavili s úctou i odstupom a neurobili si hanbu, ako sa to občas pri podobných príležitostiach stáva.