18.5.2009 | Autor: Filip Drábek | sekce: živě Pred rokom koncertovala s komorným albumom White Chalk sama. Teraz, krátko po vydaní druhého spoločného albumu s jej dlhoročným spolupracovníkom Johnom Parishom v amsterdamskom Paradise vyzerala, že sa opäť rada oprie o sprievodnú kapelu. V dlhých čiernych šatách, naboso a bez gitary sa veľa usmievala, občas besne lietala po pódiu, inokedy zase so slzami v očiach sústredene spievala. Polly Jean Harvey.

Jej set, zložený len zo skladieb z novinky A Woman A Man Walked By a dvanásť rokov starej platne Dance Hall at Louse Point znel ako epický fuck off pre pop-rockový mainstream. Zatiaľ čo piesne z albumu, zložené často z triviálnych nápadov Johna Parisha a smerujúce až k psychedélii, sú relatívne úzko profilované, naživo vyznievali prístupnejšie. Absencia akéhokoľvek notoricky známeho hitu z PJ-inho repertoáru dávala setlistu akúsi cennú vyrovnanosť, navyše pomohol tomu i skvelý priestor Paradisa, ktorý si zachováva príjemnú klubovú atmosféru (napr. pri pódiu neboli žiadne zábrany) a zároveň hostiť tak veľké meno, akým PJ Harvey dozaista je.

Úcta k veľkej speváčke bola vidieť i na členoch sprievodnej kapely: na jednej strane si boli celkom vedomí svojej pozície sidemanov, na druhej nepôsobili znudene. Ich dôležitú funkciu si uvedomovali a uvedomovala si to aj samotná Polly, ktorá sa pri vyhrávkach, či pri inštrumentálke The Crow Knows Where All The Little Children Go, z pódia nevzďalovala a často sa ani nepohla od svojho miesta v strede pódia. A ak hej, tak si veselo a svojsky tancovala pri pozorovaní hudobníkov. Rovnako ako po celý večer. V spojitosti s Parishovou prácou s jednoduchými nápadmi to len podčiarklo hravosť večera.

Rovnako ako nový album i koncert pracoval predovšetkým s emóciami. Najsilnejšie tak vyznelo minimalistické a o smrti vypovedajúce dielko Cracks In The Canvas, pred ktorým sa Polly priznala, že jeho text je aktuálny práve v týchto dňoch. Preto sa zvyšok kapely vzbrojil malými plyšovými bábkami, ktoré ju mali pomôcť skladbu odspievať. Pomohli, a rozšírená skladba patrila rozhodne k vrcholom večera. Pravdupovediac, keby ju zahrali celkom na záver hlavného setu a nenasledovala by za ňou s úplne iným druhom emócií pracujúca Pig Will Not, asi by dosť veľká časť návštevníkov klubu extatický pocit z úchvatného koncertu okorenila emocionálnym zúfalstvom. Takto to ostalo len pri tom extatickom šťastí.

PJ Harvey & John Parish, Amsterdam - Paradiso, 13. 5. 09