Optimus Alive, Lisabon (PT), 13. - 15. 7. 12
22.7.2012 | Autor: Filip Drábek | sekce: živě
Portugalský festival Optimus Alive bol jeden z tých, ktorý toto leto lákal z festivalovej mapy najviac. Jednak pre svoju lokalitu v krásnom Lisabone, no i pre line-up, ktorý sympaticky premosťoval "tvrdú alternatívu" Primavera Sound a fádny program klasických festivalov. Navyše, trojica The Cure, Radiohead a Stone Roses hovorila za všetko. Nie všetko však bolo na lisabonskom festivale tak ideálne, ako jeho program.
Zvláštny piatok
Piatkový večer bol v Lisabone zvláštny. Tesne pred začiatkom festivalu sa nad pobrežím zdvihol klasický vietor, no ten priniesol i husté mračná, ktoré by v našich zemepisných šírkach vyzerali hrozivo. V Portugalsku však z nich padal len jemný poprašok, kvapky, ktoré neboli ani kvapkami. S festivalom sa kvôli tomu nič nedialo a tak v tom čase švédski Refused nedokázali potvrdiť, prečo je ich status kultový a predviedli iba regulárne, dobre zaplatené hardcore punkové vyčíňanie. Z koncertu z naprotivného stanu sa zase zdalo, že aj čaro dievčenskej štvorice Dum Dum Girls dva roky po debute vyprchalo.
Už v tom čase sa ukazovalo, že neustále presúvanie medzi scénami, na aké sme zvyknutí z našich festivalov je kontraproduktívne, stan, respektíve hangár ako druhý stage je príliš malý a konštantný dav vypĺňajúci časť areálu medzi dvoma bodmi je nehybný a obrovský. Čakanie, či skôr zvedavosť na Stone Roses skrátili Snow Patrol, ktorí neurazili, zahrali príjemne a presvedčivo, tak ako to už s odovzdaným, občas až iritujúcim prejavom Garyho Lightbodyho býva. Preventívnym ťahom bolo zaradiť na úvod čo najstaršie skladby, ktoré vydarene prekryli vatu z aktuálnych počinov kapely.
Stone Roses už nie sú hudbou
A potom prišli Stone Roses. Môžete všade možne čítať o tom, aké fenomenálne sú koncerty ich reunionu, no vedzte tomu, že nie sú. I Wanna Be Adored na úvod znie ešte epicky, no jej sloganový refrén je asi jedinou vetou, ktorá sa stárnucému Ianovi Brownovi dá veriť. Zvyšok je pomerne smiešna snaha starých ľudí zahrať niečo, čo napísali, keď mali cez dvadsať. Brownov jemný hlások z debutu sa dvadsaťdva rokov po ňom mení na falošného ľudoopa, ktorý má silnú chvíľku akurát v rapovaní počas Love Spreads. Sóla Johna Squiera sa zase snažia zbytočne vytŕčať z celku a upozorňovať na seba, všekto dopĺňajú arogantné, dojaté a agresívne prejavy desiatok britských návštevníkov. No nie celý koncert pôsobil tak smiešne, Stone Roses boli silní najmä v dlhých a psychedelických veciach, akou je napríklad Fools Gold, no radšej mohli nechať ich skvelú prvotinu nechať zakonzervovanú v štúdiovej verzii z roku 1989. Ich reunion je len nostalgickou záležitosťou, s hudbou má už bohužiaľ pramálo spoločného.
Neskorá hodina prvej noci proti sebe postavila Justice, Zolu Jesus a Planningtorock. Zatiaľ čo Justice so svojou komickou pódiovou zostavou zloženou z kríža a tuctu Marshallov zneli ako zvonenie telefónu, Zola Jesus v stane ukázala, že po temnom úvode kariéry by sa rada stala akousi Christinou Aguilerou nezávislej scény. Jej hlas už znel inak, aranžmány tendenčne a celkový dojem bol prázdny. To naopak Planningtorock v poloprázdnej tretej scéne počas neskorej nočnej hodine napĺňala predstavu toho, ako by Zola Jesus mohla znieť, keby si nezvolila svoju aktuálnu cestu. Všetko bolo akosi pomiešané.
Nešťastný stan a ideálna festivalová kapela
Zatiaľ čo piatok bol v Lisabone zvláštny svojim pseudo dažďom, ostatné dni sa počasie neprekvapovalo. Špecifikom Optimus Alive bolo to, že koncerty sa začínali až popoludní, keď slnko začínalo pomaly polavovať a zdvíhal sa charakteristický atlantický vietor. Nešťastný a toľkokrát spomínaný stan tak slúžil ako útočisko pred slnkom len výnimočne. Napríklad cez Here We Go Magic, ktorí prekvapivo pôsobili menej psychedelicky a viac zatlačili na svoju shoegaze-popovú stránku. The Antlers sa naopak utopili v zlom zvuku, ich nekonkrétnosti a pomalom rozbehu novších skladieb. O deň neskôr kliatbu prekonali Warpaint vyrovnaným setom, v ktorom sa nebáli púšťať ani do jamov a experimentov, no venovali sa najmä verným úpravam skladieb z ich debutového EP a albumu. Mazzy Star i Trickyho bolo bohužiaľ bezpečnejšie vynechať v prospech nočných koncertov The Cure a Radiohead. Hrozilo by totiž miesto v pohybujúcej sa mase ľudí pol kilometra od scény. Škoda.
Hlavná scéna sa druhý deň vyžívala v svojskom country, najprv Noah and The Whale prebiehali v skladbách zo všetkých svojich albumov, aby im dali jednotný zvuk, Mumford and Sons potom prebiehal z hlbších skladieb a lá Fleet Foxes do priamočiarej country zábavy. Obe polohy im sedeli, navyše setlist zložený zväčša zo skladieb ich debutu pôsobil skutočne vyzreto, niečo ako také malé best of. Bezprostrednosť a množstvo ľudí na pódiu spravili z Mumford and Sons ideálneho festivalového účinkujúceho.
Prítomnosť britského publika aj po Stone Roses ukázala, kto je na ostrovoch miláčikom. Radiohead a The Cure sú síce z Británie, no ich publikum bolo omnoho globálnejšie, o dva dni neskôr sa milujúce publikum prejavilo na preplnenom koncerte The Maccabees, ktorí boli postavení proti The Kooks hrajúcich na hlavnom pódiu. Aranžmány druhých menovaných môžu fungovať pri pár skladbách, pretože sú festivalovo svieže, no zároveň sa pomerne rýchlo obohajú. To The Maccabees sa celkom vydarene snažili vymamiť zo škatuľky tendenčného indie a ich koncert priniesol vyspelú, pestrú, no spolu výborne sediacu kolekciu skladieb.
Po Mumford and Sons už bola cítiť skorá prítomnosť The Cure, ľudia sa však tlačili do predných radov aj kvôli Florence and The Machine, ktorá síce pár dní pred festivalom zrušila koncert kvôli problémom s hlasivkami, no vo festivalovom areáli by ste o tom hľadali informácie márne, rovnako ako o náhradnom koncerte Morcheeby. Prekvapenie v očiach niektorých návštevníkov, keď sa miesto ryšavej divy zjavili jej černošská kolegyňa len potvrdilo zmätenosť celej organizácie festivalu. Morcheeba sa síce už roky nedostala do tak lukratívneho času na pomerne lukratívnom festivale, no zásoba ich hitov z prelomu deväťdesiatych a nultých rokov fungovala na príjemnej nostalgickej rovine, rovnako ako mierne zmenený hlas Skye, ktorý znel hlbšie a drsnejšie, ako v populárnych singloch.
The Cure. Čo dodať
Predstavu ideálneho koncertu však nastavili The Cure. Je zvláštne popísať ich koncert, tri hodiny prierezu viac ako troch dekád na scéne, ktorý bol sentimentálny, no zároveň neznel staro. Robert Smith, užívajúci a sebazosmiešňujúci bol ideálnym frontmanom, nevtieravým, no výrazným, v čom mu sekundovala aj zvyšná štvorica. To, čo sa rinulo pri úvodnej Plainsong z reproduktorov bola čistá hudobná eufória, smutná krása, ktorú neskôr nahradila optimistickejšia tvár The Cure. Festivalový set tak bol postavený prevažne na singloch a albumoch Disintegration a Wish, no vo vyčerpávajúcom závere, ktorý už občas pôsobil ako test toho, čo je publikum schopné kvantitatívne vydržať, prišlo i na skryté poklady ich nahrávok. Jednoducho, The Cure, ktorí sa nepotrebujú vracať na scénu, keďže z nej nikdy neodišli, zahrali absolútny a takmer dokonalý koncert.
Dve tváre Radiohead
Blízko k nemu mali i Radiohead, kapela, ktorá posledný deň dokázala Optimus Alive už v predstihu vypredať, no možno im chýbala nenútenosť The Cure. Pri Radiohead znel každý úder do strún či bubnu premyslene, rovnako to bolo so zvukom, no práve dokonalosťou koncert utrpel. Radiohead otvárali prevažne materiálom z posledných dvoch albumov, veci z The Kings of Limbs tak koncertnými aranžmánmi ožili, no v kontexte bohatej tvorby Radiohead zneli stále pomerne dosť priemerne. To v praxi znamená, že zneli výborne, no nespôsobovali zimomriavky, ako keď Thom Yorke so svojim čerstvým copíkom v sprievode zboru publika hral veci z OK Computer ako Exit Music, Lucky či Paranoid Android. V skratke, Radiohead boli presvedčiví čo sa týka nového materiálu, no ich nechuť vraciať sa k starším kúskom mohla byť o niečo menšia.
Last Goodbye od The Kills
Festival okrem úplne posledných Metronomy zatvárali aj The Kills. Vyhnaní do stanu po uzavretí časti areálu po skončenú programu hlavného pódia si svoju prítomnosť i obrovskú lojálnosť publika užívali na maximum. Horšie bolo však to, že ich koncert sa vďaka príšernému zvuku v stane a nepriaznivým podmienkam v jeho okolí (kde však zvuk fungoval na výbornú) zmenil na vystúpenie pre pár vyvolených a tisíce prizerajúcich. Areál bol v tom čase totiž už tak malý a ľudí toľko, že hrozili veľké problémy. A to dokonca po odpadnutí diváka cez Last Goodbye na pár minút prerušili koncert. Boli totiž zvedaví, či je človek v poriadku.
Je to nadnesené, no Optimus Alive občas vyzeral ako festival, na ktorý sa nejakým spôsobom podarilo booknuť počas troch dní Radiohead, The Cure i Stone Roses, predať kopec vstupeniek, dokonca ho v jeden deň vypredať a tak hodiť všetkých ľudí do miniatúrneho areálu, dúfajúc, že o zvyšok sa už nejak postará príroda. Mali šťastie, na podobnú chybu doplatil celkom nedávno londýnsky Bloc Festial, či Berlin Festival pred dvoma rokmi. A je to škoda, keďže s takým programom a lokalitou mohol byť ďalším vydareným mestkým a primorským festivalom s menom európskeho formátu.
Optimus Alive, Lisabon (PT), 13. - 15. 7. 12
Zvláštny piatok
Piatkový večer bol v Lisabone zvláštny. Tesne pred začiatkom festivalu sa nad pobrežím zdvihol klasický vietor, no ten priniesol i husté mračná, ktoré by v našich zemepisných šírkach vyzerali hrozivo. V Portugalsku však z nich padal len jemný poprašok, kvapky, ktoré neboli ani kvapkami. S festivalom sa kvôli tomu nič nedialo a tak v tom čase švédski Refused nedokázali potvrdiť, prečo je ich status kultový a predviedli iba regulárne, dobre zaplatené hardcore punkové vyčíňanie. Z koncertu z naprotivného stanu sa zase zdalo, že aj čaro dievčenskej štvorice Dum Dum Girls dva roky po debute vyprchalo.
Už v tom čase sa ukazovalo, že neustále presúvanie medzi scénami, na aké sme zvyknutí z našich festivalov je kontraproduktívne, stan, respektíve hangár ako druhý stage je príliš malý a konštantný dav vypĺňajúci časť areálu medzi dvoma bodmi je nehybný a obrovský. Čakanie, či skôr zvedavosť na Stone Roses skrátili Snow Patrol, ktorí neurazili, zahrali príjemne a presvedčivo, tak ako to už s odovzdaným, občas až iritujúcim prejavom Garyho Lightbodyho býva. Preventívnym ťahom bolo zaradiť na úvod čo najstaršie skladby, ktoré vydarene prekryli vatu z aktuálnych počinov kapely.
Stone Roses už nie sú hudbou
A potom prišli Stone Roses. Môžete všade možne čítať o tom, aké fenomenálne sú koncerty ich reunionu, no vedzte tomu, že nie sú. I Wanna Be Adored na úvod znie ešte epicky, no jej sloganový refrén je asi jedinou vetou, ktorá sa stárnucému Ianovi Brownovi dá veriť. Zvyšok je pomerne smiešna snaha starých ľudí zahrať niečo, čo napísali, keď mali cez dvadsať. Brownov jemný hlások z debutu sa dvadsaťdva rokov po ňom mení na falošného ľudoopa, ktorý má silnú chvíľku akurát v rapovaní počas Love Spreads. Sóla Johna Squiera sa zase snažia zbytočne vytŕčať z celku a upozorňovať na seba, všekto dopĺňajú arogantné, dojaté a agresívne prejavy desiatok britských návštevníkov. No nie celý koncert pôsobil tak smiešne, Stone Roses boli silní najmä v dlhých a psychedelických veciach, akou je napríklad Fools Gold, no radšej mohli nechať ich skvelú prvotinu nechať zakonzervovanú v štúdiovej verzii z roku 1989. Ich reunion je len nostalgickou záležitosťou, s hudbou má už bohužiaľ pramálo spoločného.
Neskorá hodina prvej noci proti sebe postavila Justice, Zolu Jesus a Planningtorock. Zatiaľ čo Justice so svojou komickou pódiovou zostavou zloženou z kríža a tuctu Marshallov zneli ako zvonenie telefónu, Zola Jesus v stane ukázala, že po temnom úvode kariéry by sa rada stala akousi Christinou Aguilerou nezávislej scény. Jej hlas už znel inak, aranžmány tendenčne a celkový dojem bol prázdny. To naopak Planningtorock v poloprázdnej tretej scéne počas neskorej nočnej hodine napĺňala predstavu toho, ako by Zola Jesus mohla znieť, keby si nezvolila svoju aktuálnu cestu. Všetko bolo akosi pomiešané.
Nešťastný stan a ideálna festivalová kapela
Zatiaľ čo piatok bol v Lisabone zvláštny svojim pseudo dažďom, ostatné dni sa počasie neprekvapovalo. Špecifikom Optimus Alive bolo to, že koncerty sa začínali až popoludní, keď slnko začínalo pomaly polavovať a zdvíhal sa charakteristický atlantický vietor. Nešťastný a toľkokrát spomínaný stan tak slúžil ako útočisko pred slnkom len výnimočne. Napríklad cez Here We Go Magic, ktorí prekvapivo pôsobili menej psychedelicky a viac zatlačili na svoju shoegaze-popovú stránku. The Antlers sa naopak utopili v zlom zvuku, ich nekonkrétnosti a pomalom rozbehu novších skladieb. O deň neskôr kliatbu prekonali Warpaint vyrovnaným setom, v ktorom sa nebáli púšťať ani do jamov a experimentov, no venovali sa najmä verným úpravam skladieb z ich debutového EP a albumu. Mazzy Star i Trickyho bolo bohužiaľ bezpečnejšie vynechať v prospech nočných koncertov The Cure a Radiohead. Hrozilo by totiž miesto v pohybujúcej sa mase ľudí pol kilometra od scény. Škoda.
Hlavná scéna sa druhý deň vyžívala v svojskom country, najprv Noah and The Whale prebiehali v skladbách zo všetkých svojich albumov, aby im dali jednotný zvuk, Mumford and Sons potom prebiehal z hlbších skladieb a lá Fleet Foxes do priamočiarej country zábavy. Obe polohy im sedeli, navyše setlist zložený zväčša zo skladieb ich debutu pôsobil skutočne vyzreto, niečo ako také malé best of. Bezprostrednosť a množstvo ľudí na pódiu spravili z Mumford and Sons ideálneho festivalového účinkujúceho.
Prítomnosť britského publika aj po Stone Roses ukázala, kto je na ostrovoch miláčikom. Radiohead a The Cure sú síce z Británie, no ich publikum bolo omnoho globálnejšie, o dva dni neskôr sa milujúce publikum prejavilo na preplnenom koncerte The Maccabees, ktorí boli postavení proti The Kooks hrajúcich na hlavnom pódiu. Aranžmány druhých menovaných môžu fungovať pri pár skladbách, pretože sú festivalovo svieže, no zároveň sa pomerne rýchlo obohajú. To The Maccabees sa celkom vydarene snažili vymamiť zo škatuľky tendenčného indie a ich koncert priniesol vyspelú, pestrú, no spolu výborne sediacu kolekciu skladieb.
Po Mumford and Sons už bola cítiť skorá prítomnosť The Cure, ľudia sa však tlačili do predných radov aj kvôli Florence and The Machine, ktorá síce pár dní pred festivalom zrušila koncert kvôli problémom s hlasivkami, no vo festivalovom areáli by ste o tom hľadali informácie márne, rovnako ako o náhradnom koncerte Morcheeby. Prekvapenie v očiach niektorých návštevníkov, keď sa miesto ryšavej divy zjavili jej černošská kolegyňa len potvrdilo zmätenosť celej organizácie festivalu. Morcheeba sa síce už roky nedostala do tak lukratívneho času na pomerne lukratívnom festivale, no zásoba ich hitov z prelomu deväťdesiatych a nultých rokov fungovala na príjemnej nostalgickej rovine, rovnako ako mierne zmenený hlas Skye, ktorý znel hlbšie a drsnejšie, ako v populárnych singloch.
The Cure. Čo dodať
Predstavu ideálneho koncertu však nastavili The Cure. Je zvláštne popísať ich koncert, tri hodiny prierezu viac ako troch dekád na scéne, ktorý bol sentimentálny, no zároveň neznel staro. Robert Smith, užívajúci a sebazosmiešňujúci bol ideálnym frontmanom, nevtieravým, no výrazným, v čom mu sekundovala aj zvyšná štvorica. To, čo sa rinulo pri úvodnej Plainsong z reproduktorov bola čistá hudobná eufória, smutná krása, ktorú neskôr nahradila optimistickejšia tvár The Cure. Festivalový set tak bol postavený prevažne na singloch a albumoch Disintegration a Wish, no vo vyčerpávajúcom závere, ktorý už občas pôsobil ako test toho, čo je publikum schopné kvantitatívne vydržať, prišlo i na skryté poklady ich nahrávok. Jednoducho, The Cure, ktorí sa nepotrebujú vracať na scénu, keďže z nej nikdy neodišli, zahrali absolútny a takmer dokonalý koncert.
Dve tváre Radiohead
Blízko k nemu mali i Radiohead, kapela, ktorá posledný deň dokázala Optimus Alive už v predstihu vypredať, no možno im chýbala nenútenosť The Cure. Pri Radiohead znel každý úder do strún či bubnu premyslene, rovnako to bolo so zvukom, no práve dokonalosťou koncert utrpel. Radiohead otvárali prevažne materiálom z posledných dvoch albumov, veci z The Kings of Limbs tak koncertnými aranžmánmi ožili, no v kontexte bohatej tvorby Radiohead zneli stále pomerne dosť priemerne. To v praxi znamená, že zneli výborne, no nespôsobovali zimomriavky, ako keď Thom Yorke so svojim čerstvým copíkom v sprievode zboru publika hral veci z OK Computer ako Exit Music, Lucky či Paranoid Android. V skratke, Radiohead boli presvedčiví čo sa týka nového materiálu, no ich nechuť vraciať sa k starším kúskom mohla byť o niečo menšia.
Last Goodbye od The Kills
Festival okrem úplne posledných Metronomy zatvárali aj The Kills. Vyhnaní do stanu po uzavretí časti areálu po skončenú programu hlavného pódia si svoju prítomnosť i obrovskú lojálnosť publika užívali na maximum. Horšie bolo však to, že ich koncert sa vďaka príšernému zvuku v stane a nepriaznivým podmienkam v jeho okolí (kde však zvuk fungoval na výbornú) zmenil na vystúpenie pre pár vyvolených a tisíce prizerajúcich. Areál bol v tom čase totiž už tak malý a ľudí toľko, že hrozili veľké problémy. A to dokonca po odpadnutí diváka cez Last Goodbye na pár minút prerušili koncert. Boli totiž zvedaví, či je človek v poriadku.
Je to nadnesené, no Optimus Alive občas vyzeral ako festival, na ktorý sa nejakým spôsobom podarilo booknuť počas troch dní Radiohead, The Cure i Stone Roses, predať kopec vstupeniek, dokonca ho v jeden deň vypredať a tak hodiť všetkých ľudí do miniatúrneho areálu, dúfajúc, že o zvyšok sa už nejak postará príroda. Mali šťastie, na podobnú chybu doplatil celkom nedávno londýnsky Bloc Festial, či Berlin Festival pred dvoma rokmi. A je to škoda, keďže s takým programom a lokalitou mohol byť ďalším vydareným mestkým a primorským festivalom s menom európskeho formátu.
Optimus Alive, Lisabon (PT), 13. - 15. 7. 12
Online verze stránky: https://www.muzikus.cz/zive/Optimus-Alive-Lisabon-PT-13-15-7-12~22~cervenec~2012/
Komentáře
&;
