1.3.2009 | Autor: Filip Drábek | sekce: živě Vykračuje si po pódiu, ruky za chrbtom, raz za čas sa vráti k mikrofónu, zaspieva slohu, postaví sa na kraj pódia a s apatickým pohľadom hľadí medzi davy besniacich ľudí. Občas, keď má akurát dobrú náladu, tak ako vo viedenskej Stadthalle , prehodí niekoľko slov, zatlieska (si) a chytá do zubov svoju tamburínu. Keď je pri mikrofóne jeho brat, väčšinou sa stiahne z pódia. Tradičný obraz koncertu Oasis. Žiadne ohňostroje, žiadna výpravná scéna. Len pár obrazoviek a šesť chlapíkov na pódiu. Veľa hluku, veľa hudby, ktorá pohla pred viac ako desaťročím svetom. Veľa hudby novšej, ktorá často už nehýbe ani s najvernejšími fanúšikmi.

Ono to však k tomu patrí. Ťažko si totiž predstaviť Liama Gallaghera spievajúceho napríklad koncertne úchvatnú Morning Glory a pobehovať pri tom na pódiu ako Paul Smith z o generáciu mladších Maxïmo Park, ktorí vo Viedni hrali o necelých dvadsaťštyri hodín skôr. Drzosť i ležérnosť bývalých príslušníkov nižších spoločenských vrstiev nemizne ani s miliónmi predaných nosičov a zároveň ide ruka v ruke s možno neexistujúcou profesionalitou, no celkom dozaista precíznosťou celého výkonu. Možno je to póza a možno to tak naozaj cítia. Ale to je jedno. Dôležité je, že to ľudí dokáže strhnúť.

Je zvláštne, že kapela, ktorá má svoj vrchol už dávno za sebou dokáže stále oslovovať masy. Veď vo Viedni bolo, podľa očakávaní, vypredané. A napriek relatívne čerstvému albumu Dig Out Your Soul sa dôraz kládol na veci čo najstaršie, čo potvrdila už úvodná Rock'N'Roll Star. Samozrejme, muselo prísť i na novinky, no všetky, snáď mimo precítených I'm Outta Time a Falling Down pôsobili skôr dojmom povinnej jazdy. Ostatné skladby boli ako víno. Od pôvodných albumových verzií sa príliš nelíšili, akurát gitary zneli viac "prehulene", čo spôsobila pravdepodobne nie príliš šťastná akustika Stadthalle. Možno by to vadilo, keby ten kotol ľudí skladby nepoznal. Ale keď takmer každú skladbu odspieva dav s kapelou, je všetko v poriadku. Pri takých klasikách ako Wonderwall a Don't Look Back in Anger Gallagherovcov a spol. nebolo ani počuť. Pomyselný vrchol bol však tam, kde kapelu počuť bolo a ako som už spomínal vyššie, čím staršie, tým lepšie. Supersonic, Champagne Supernova, Cigarettes and Alcohol, Slide Away alebo zaverečný cover The Beatles - I Am the Walrus zneli aj po pätnástich rokoch sviežo. The Masterplan spôsoboval zimomriavky ako vždy, aj keď z neho Noel Gallagher odtrhol niekoľko pasáží, potešila i jednoduchosť piesne Songbird.

Zaujímalo by ma, koľko ľudí, ktorí Oasis nemajú radi by po ich koncerte svoj názor prehodnotilo. Podobne vyrovnaný a dotiahnutý výkon po takmer každej stránke sa v halách u gitarových kapiel už tak často neobjavuje. Oasis mali a možno ešte stále majú silný vplyv na dianie vo svete gitarovej hudby a ich koncertu, hoci vychádzal predovšetkým zo spomienok, sa nedalo fakticky nič uprieť. Všetko bolo tak, ako malo byť. A spomienky nezapadli prachom.

Oasis, Viedeň - Stadthalle, 26. 2. 09