24.6.2008 | Autor: Filip Drábek | sekce: živě
 fotogalerie Rakúsky festival Nova Rock je udalosťou, ktorá sa zameriava skôr na kvantitu ako kvalitu. Z celkových 54 kapiel stojí za zmienku len niekoľko, či už v pozitívnom alebo negatívnom charaktere. Na čele tohto zástupu stoja tri kapely, ktoré v priebehu posledného roka obnovili svoju činnosť. Tak hurá do toho.

Deň prvý: No Future

Prvý deň festivalu sa rozbieha pomaly, tak, ako sa pomaly hýbe zápcha na Prístavnom moste v Bratislave a tak až večer, prekvapivo na druhom pódiu, ktoré je venované tvrdším gitarám, začína môj osobný maratón hudby spolu s pokračujúcim maratónom alkoholických excesov -násťročných návštevníkov (veď to je od 16 rokov v Rakúsku legálne, pozn. šéfredaktora).
A tak sa na prvý vrchol festivalu nemusí čakať dlho. Jonathan Davis sa bez Korn počas svojho sólového koncertu dokonale vymanil spod nálepky žánru metal, o čo sa dosť márne hodinu pred ním pokúšali progresívni Porcupine Tree a hodinu po ňom bratia Cavalerovci pod hlavičkou Cavalera Conspiracy. Zaobišiel sa aj bez veľkých hitov jeho kapely, radšej sa venoval skladbách, ktoré Korn nehrávali na koncertoch a ku ktorým má srdcový vzťah. Možno preto jeho vystúpenie pôsobilo tak príjemne nenútene. Akustické aranžmány zneli skvelo a popritom to vôbec neboli kotlikárske unplugged úpravy.
Oficiálny vrchol piatku mali na starosti obnovení Sex Pistols. A boli vskutku zábavní. No nie zábavní po hudobnej stránke, ale kvôli svojim problémom s obezitou, kvôli svojej hranej nenávisti k spoločnosti a kvôli svojej celkom monotónnej tridsať rokov starej produkcií. Jediný, kto sa nestratil pod veľkosťou svojho vlastného brucha bol kedysi vyhodený basgitarista Glen Matlock, ktorý sa ukázal i ako najlepší hudobník z celej zostavy. Naopak, Johnny Rottten....ehm, pardon...John Lydon zostal svojmu prejavu verný, no v roku 2008 to na pódiu vyznievalo viac než komicky. Ani ľudia v publiku neboli práve nadšení a tak ich Lydon častoval jednou nadávkou za druhou, aby ich na konci pozdravil vetou: „Zbohom, leniví a hanbliví popoví fanúšikovia.“ A ja som si hovoril, aby slová no future z refrénu God Save The Queen boli naplnené do bodky.

Deň druhý: This Is Music!

Sobotný program sa pre mňa rozbieha indie veteránmi z The Godfathers, ktorí však podobne ako po nich idúci New Model Army nedokázali do človeka načerpať ani trocha energie, ktorej mu po prebdenej noci zostávalo ozaj málo.
Naopak Bad Religion pôsobili veľmi sympaticky a to nielen v porovnaní s ich punkovými rodičmi zo Sex Pistols. Rovnako nemali pocit, že musia kázať o tom, aký je tento svet zlý tak, ako to deň po nich do zblbnutia opakovali Anti-Flag, ale záležalo im na vytvorení príjemne zábavnej atmosféry, ktorá síce po viacerých skladbách upadla do silnej monotónnosti, ale i napriek tomu mala pomerne silnú intenzitu.
Ďalší sólový hráč, Gavin Rossdale, bývalý frontman post-grungeových Bush svojim pop-rockom pre sekretárky (muhehe, pozn. šéfredaktora) nezaujal a z nudy sa mu podarilo na Beatsteaks čakajúce publikum vytrhnúť len klasikou Swallowed. A keď dohrali Beatsteaks, zrazu sa to v kotli uvoľnilo, tisíce ľudí sa odobralo na Motörhead alebo radšej len tak na pivo. Neboli totiž pripravení na hudbu, nad ktorou treba premýšľať.
Tú naservírovali obnovení The Verve v plnej kráse. Svoju tvorbu zaradili do dvoch častí, ktoré potom navzájom premiešali a vznikla tak vyvážená hmota zložená rovnako z popových i psychedelických songov. Aby však bolo toto spojenectvo ešte vyrovnanejšie, aj do tých jednoduchších skladieb sa im podarilo prepašovať množstvo shoegazových pasáží a dlhých, no nie otravných jam sessions. Bez dotknutia majstra gitary a efektov – Nicka McCabea zostali len najznámejšie hity na čele s Bittersweet Symphony, Sonnet a The Drugs Don’t Work. Zaujímavým prísľubom do budúcnosti The Verve je okrem úplne evidentnej radosti z hrania aj fakt, že odznelo hneď niekoľko nových skladieb, z ktorých utkvela v pamäti predovšetkým záverečná Love is Noise. Narozdiel od reunionu Sex Pistols tak Richard Ashcroft a spol. nezostali ukotvení v minulosti, čo z ich koncertu spravilo takmer nadpozemský zážitok.


Deň tretí: Just Another Bombtrack...

Počas celého Nova Rocku udávali Rage Against the Machine módu festivalu a ich tričká boli hádam najviditeľnejšie spoza všetkých. No posledný deň bolo okolie pódií doslova zaplavené handrami s červenými hviezdami alebo kriedovým obťahom mŕtvoly z obalu The Battle of Los Angeles.
V horúcom počasí bolo nejedno z nich prepotené do poslednej nitky, najmä po záplave kapiel, ktoré nútili ľudí neustále pogovať. Začali s tým príjemne hluční Skindred, no britskí pomätenci z Enter Shikari to priviedli do praxe ešte výraznejšie. Ich set, v ktorom sa primitívne znejúca elektronika v šialenom BPM miešala s tradičným obsadením gitara-basgitara-bicie-vokál bol tak plný energie, že ani nevadilo, že sú tri hodiny popoludní a festival už tri dni naplno beží. Horúci tip na Rock For People...
To taký Kid Rock bez debaty získal primát najhoršieho interpreta celého Nova Rocku. Jeho dementný rock, založený na kradnutí cudzích gitarových riffov bol zabudnutý niekde na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov. Nechýbali ani ďalšie klišé – dvojica bliakajúcich vokalistiek, nezmyselné gitarové sóla a predovšetkým silný americký feeling.
Presne to, bez čoho sa zaobišli jeho krajania z Incubus. Tí si sústom hitov úspešne zrekapitulovali hranie z minulého roka, no boli snáď ešte introvertnejší, menej sa zaoberali tvrdými riffmi a viac pomalými vyhrávkami. Akoby schválne chceli kontrastovať s Rage Against the Machine, ktorým už len kultovosť ich mena zabezpečila návštevu takmer každého človeka nachádzajúceho sa vo festivalovej dedinke. Bez akýchkoľvek zbytočných rečí o politike odpálili svoj koncert ľavicoví Rejdžovia vetou We’re Rage Against the Machine from Los Angeles, California a na takmer hodinu a pol to boli posledné slová, ktoré frontman Zack de la Rocha vyslovil. Hit, nehit, publikum zborovo spievalo a z gitarových extravagancií Toma Morella prúdilo toľko energie, až človek nechcel veriť tomu, že títo páni majú za sebou sedem rokov trvajúcu prestávku. Agresívna atmosféra vyvrcholila momentom, keď sa poskakujúci de la Rocha potkol o stojan a spadol a následne sa mu pomstil natoľko, že tento kus kovu zostal po niekoľkých úderoch v 90-stupňovom uhle. Oproti The Verve nezazneli žiadne novinky, no nadčasovosť starého materiálu to absolútne nevyžadovala.

Rage Against the Machine ani The Verve sa v nostalgií neutopili, tak, ako sa to podarilo pánom zo Sex Pistols. Uvidíme, nakoľko budú tieto tri zoskupenia schopné v budúcnosti pokračovať. Isté je len to, že ich koncerty z júna 2008 ostanú nezabudnuteľné, no každý iným spôsobom. Pretože človek si pamätá zlé veci, no predovšetkým tie dobré.


Foto: