11.6.2014 | Autor: Filip Drábek | sekce: živě Prvé vzájomné stretnutie The National s Poľskom prišlo pred piatimi rokmi. Od pamätného koncertu na festivalu OFF sa do krajiny našich susedov vracajú neustále. Je jasné prečo, vtedy to bol koncert, ktorý zmenil náhodných festivalových návštevníkov na fanúšikov a fanúšikov na fanatikov.

Keď sa nachádzate v dave pod scénou, tak ako teraz vo Varšave, máte pocit, že The National patria iba tomu konkrétnemu publiku. Cítite, že keď sa Matt Berninger hodí do davu počas Terrible Love a Mr. November, tak ako na každom koncerte v posledných rokoch, robí to iba dnes, iba pre nich.


Berninger je zvláštny typ frontmana, charakteristický hlas často aj pokojný prejav. A zrazu sa mení na zviera, vyhadzuje sklenené fľaše do vzduchu, neuroticky sa pohybuje, mláti si mikrofónom po hlave, zhadzuje stojany z pódia a kričí do mikrofónu, rúca sa do ľudí. Niekedy ťažko zistiť, či pódium a hranie pre ľudí miluje alebo nenávidí. Akokoľvek to je, na výslednom zážitku to má len pozitívny efekt.

Jeho správanie vlastne podčiarkuje celý živý zvuk The National. Neboja sa bohato aranžované skladby z albumov špiniť, nielen Berningerovým revom, ale aj ostrejšími gitarami. Celok dopĺňajú dychové nástroje, ktoré dodávajú veľkolepý zvuk a zároveň hľadajú akýsi kompromis medzi garážou a platňami.

To z The National robí kapelu, ktorá dokáže vyznieť aj na festivaloch, pod holým nebom, na veľkom pódiu. A The National naživo nielen vyznejú, ale aj dokážu zachovať intímny dojem. Vo varšavskom Parku Sowińskiego síce hrali vlastný koncert, scéna v amfiteátri bola zakrytá šapitó a pripomínala práve festival. Rozdiel bol asi iba v tom, že The National hrali slušné dve hodiny, až do policajnej večierky o dvadsiatej druhej.  

Ak ste videli minuloročný skvelý a smiešny dokument Mistaken For Strangers, asi viete, že The National sú v skutočnosti mimo pódia celkom nudnou kapelou. Je teda zaujímavé pozorovať, čo s nimi hranie pre ľudí robí. Okrem Berningera sú tu aj bratia-dvojičky Dessnerovci, striedajúci jednu gitaru za druhou a tiež striedajúci nesmelý výzor s momentami,  keď paralelne vyrážajú na okraj scény, aby zahrali sólo. No a keď sa hulkovsky meniaci sa Berninger hodí do ľudí, vládne na koncerte absolútny chaos. Jeho pohyb určujete len podľa bodového reflektora a trčiaceho kábla z davu a tiež podľa vĺn ľudí, ktorí narážajú o seba v smere k frontmanovi.


Ku všetkému tu bola aj Annie Clark, teda St. Vincent. Jej predskokanský slot vo varšavskom parku trval len polhodinku, ale jasne v ňom dala najavo aktuálne chute. Do popredia sa dostali klávesy a gitara v rukách Annie sa stala predovšetkým excentrickým sólovým nástrojom, ktorý organicky dopĺňal infantilno-robotický dojem. O ten sa starala aj samotná speváčka, ktorá časť koncertu odohrala na akomsi stupni víťazov a zvyšok pretancovala pri sólovaní. Jej aktuálna forma, radosť z hrania a tiež sebavedomie ukazuje, že po rokoch smeruje jej kariéra prudko hore. No a keď sa o pár minút po koncerte objavila znova, aby zaspievala s The National skladbu Sorrow, ukázalo sa, ako majú k sebe títo interpreti blízko. Aj keď z aktuálneho zvuku to tak možno nevyzerá.

Pár minút po koncerte hovorí profil The National o najhlučnejšom koncerte na turné. Poľsko miluje The National. A oni milujú Poľsko.

The National + St. Vincent, Varšava (PL) - Park Sowińskiego, 9. 6. 14