4.12.2011 | Autor: Filip Drábek | sekce: živě Gretchen je veľmi zvláštne miesto. Leží v berlínskom Kreuzbergu, kúsok od pulzujúcich ulíc ako Bergmann Strasse či Mehringdamm, no zároveň v tichej časti, obklopená autoservismi v, najmä po tme, pochybne vyzerajúcom dvore. Otvorili ho len pred dvoma mesiacmi, preto okrem plagátov pomerne dosť lákavých akcií, nenájdete na jeho stene ani jeho meno. Vnútri vás privíta pivničný vytehličkovaný interiér, miniatúrne pódium, labyrint chodieb s gýčovou výzdobou... Ťažko si predstaviť, že na tomto mieste za pár minút zahrajú veľkolepo znejúci M83.

Viac doňho asi pasovali predskokani Man Without Country, nemastno-neslaní mladší bratia zvuku M83, ktorí sa však vo svojich nekonečných predprogramovaných sekvenciach strácali. Sterilne vyzerajúci pár hipsterov by možno dobre pôsobil z albumu (neviem, neskúšal som), no naživo ich repetitívna a akože atmosférická elektronika stratila v dyme a hluku ľudí čakajúcich v dave na hlavného interpreta. Jediné vybočenie z monotónneho trápenia bola coververzia All Is Full Of Love od Björk, no aj pri nej to trvalo nejaký čas, kým sa jej melódia podarila identifikovať.

Zatiaľ čo Man Without Country boli odkázaní na to, čo si do sekvencerov a notebookov naprogramovali v skúšobni, M83 boli pravým opakom, živou kapelou využívajúcou elektroniku len na doplnenie zvuku. Sympatický je už ich pódiový zjav: štvorica obyčajných hudobníkov s ich nástrojmi, ktorí, narozdiel od supportu, venujú hudbe viac času ako imidžovej príprave v zákulisí.



Naživo hudba M83 svoju epickosť a zvukovú veľkoleposť nestratila, bola akurát pretransformovaná z klávesových symfónií na shoegazovú zvukovú stenu. V praxi to znamená, že z osemdesiatych sa naživo M83 presunuli k ranným deväťdesiatkam. V hluku sa však nestrácal dôraz na vokálne melódie, dvoj-, niekedy až trojhlasy, ktoré okrem civilného lídra Anthonyho Gonzalesa dopĺňala klávesáčka Morgan Kibby a mladučký multiinštrumentalista, striedajúci gitaru, basu a klávesy Jordan Lawlor.

Prekvapivo nedostala novinka Hurry Up, We’re Dreaming maximálny priestor, set M83 priniesol akýsi prierez troch zo štyroch posledných nahrávok projektu a to je dobre, pretože koncert bol pestrý, no zároveň, vďaka úpravám niektorých starších skladieb, ucelený.

M83 ukázali v Berlíne to, že nie sú len Gonzalesovým projektom a ich vzájomná interakcia bola hodná klasickej štvorčlennej zostavy, teda bicie, gitara, basa, klávesy (v rôznych personálnych transformáciach). Rovnako dokázali, že zďaleka nie sú len štúdiovým projektom a ich zvuková premena a koncertná živelnosť ich výrazne odlíšila od toho, čo vychádza na fyzických nosičoch.

Účasť na pražskom koncerte na jar je tak povinnosťou. Nebudete sklamaní.

M83 + Man Without Country, Berlín (DE) – Gretchen, 28. 11. 11