28.7.2011 | Autor: Filip Drábek | sekce: živě Letmým pohľadom na areál je Latitude, festival odohrávajúci sa neďaleko Ipswichu, vo východnom Anglicku, krásnym miestom. Jeho súčasťou je les, jazero, dva mosty, niekoľko hudobným, divadelných, komediálnych a literárnych stanov a obrovský výtvarný happening nazvaný Latitude Contemporary Arts. K tomu mená ako The National, Suede, Echo and the Bunnymen a desiatky ďalších.


Medzi najväčšie legendy festivalu patrili Echo and the Bunnymen, na pohľad bruchatí päťdesiatnici, na posluch zohraná kapela, ktorá sa nehanbí fungovať takmer výlučne len zo svojej minulosti. Ian McCulloch a Will Sergeant s ich sprievodnou kapelou odohrali kompletne dva prvé albumy - Crocodiles (“If you don't know it, buy it! It's a classic,” komentoval McCulloch) a Heaven Up Here. Zatiaľ čo ten prvý bol určite punkovejší, atmosférickejší bol druhý, z ktorého bolo cítiť viac gotický vplyv, no upravený do viac živého, rockového zvuku. Prekvapil McCullochov vokál, ktorý napriek enormnému množstvu cigariet, ktoré cez koncert vyfajčil, pôsobil pomerne sviežo. Zakončenie s Killing Moon bolo nevyhnutné, veď podľa McCullochových slov to je “Najlepšia skladba, aká bola kedy napísaná.”

Počas dňa najviac na publikum hlavného pódia zapôsobil Seasick Steve, sedemdesiatročný bluesman s vlastnoručne upravovanými gitarami. Publikum si vychutnávalo prvých pár sekúnd slnečného svitu, no keď Seasick Steve po prvej pesničke ohlásil špeciálneho hosťa - na basu ho sprevádzal basák Led Zeppelin, John Paul Jones - stovky sediacich ľudí doslova vyskočilo. Slnko priniesli aj The Cribs, tentoraz už bez inej legendy, Johnnyho Marra z The Smiths, za to s hroznou parochňou na hlave frontmana. The Cribs sú zvláštny prípad gitarovky. Ich skladby sú dostatočne chytľavé i dobre napísané, no ich pódiová prezentácia je príšerná. To isté sa dá povedať aj o príšernom koncerte Glasvegas, ktorí na hlavnom pódiu vystupovali presne o 24 hodín neskôr. Nepomohol ani hosťujúci Carl Barât. Bývalý člen The Libertines koncertoval na Latitude sám a až divadelné aranžmány skladieb z jeho debutovej sólovky, sprevádzaných napríklad cellom a kontrabasom, ale aj starších vecí od domovskej kapely, prekvapili sviežosťou i dospelosťou.

Živé prevedenie na rozdiel od The Cribs či Glasvegas jednoznačne pomáha British Sea Power a to dokonca i skladbám z nie príliš pútavého albumu Vauxhall Dancehall. Je strhujúce, najmä ak si kapela nájde v publiku svojich komplicov. Tí sa ukázali vo veľkom stane v prvých sekundách, keď desiatky ľudí zdvihli nad hlavy odlomené konáre stromov, niekdajšej dekorácie stejdžov British Sea Power. Bodkou bol výlet gitaristu Nobla počas vojenskej All In It, ktorá dostala epický post-rockový ráz.

Zaujímavosťou programu Latitude je to, že hoci na papieri vyzerá obrovsky, v skutočnosti toho človek nemá toho príliš veľa na objavovanie. K objavom určite patrí hip-hoper Ghostpoet, obklopený gitarou a bicími, ktorého rýmy fungovali aj v daždivom nedeľnom popoludní. Zaujímavá bola i Phildel, speváčka, ktorá si berie dosť z Joanny Newsom, či Bat For Lashes. Pri pohľade na ňu som sa však nedokázal zbaviť dojmu, že ide o trocha hranú formu dievčiny, ktorá si o sebe v puberte myslela, že je temná. O niečo známejšej, no v podobnej atmosfére pop-noir hudby pôsobiacej Anne Calvi, trocha uškodil hlavný stage, inak bol jej výkon, doplnený o coververzie Edith Piaf a Elvisa Presleyho sympatický. Keby sa ocitla v stane tak, ako napríklad Villagers, určite by jej to pomohlo. Keď už sme pri nevhodných umiestneniach, ako úplne zlá voľba sa ukázalo umiestniť Jamesa Blaka v noci na Lake Stage, okolo ktorého prechádzal skoro každý človek mieriaci do stanu. Komorné vystúpenie, len málo vychádzajúceho z dubstepu, asociujúce skôr Antonyho s vokodérom tak bolo zničené hlučným publikom.

Predovšetkým veľkosťou svojej sprievodnej kapely prekvapil pesničkár Sam Beam alias Iron and Wine. Na stage totiž nevyšiel sám s gitarou, ale osemčlennou kapelou (jej súčasťou bola i ako vokalistka Markéta Irglová), ktorá miestami pripomínala E Street Band Bruca Springsteena, či zvukovo aj legendárdnu platňu Paula Simona Graceland. Aj na veľkej kapele sa podpísal Beamov cit pre výstavbu skladieb, keď sa nebál minimalisticky vybrnkávať, aby v takmer desaťminútových skladbách prešiel až k divokému sólovaniu.

Rovnováhu medzi folkom a elektronikou našla švédska speváčka Lykke Li, ktorej početná kapela vychádzala predovšetkým z perkusívnych podkladov. A hoci Lykke v momentoch vo svojom gymnastickom trikote s veľkým čiernym plášťom vyznela povrchne, ku koncu si stále viac a viac podmanila publikum, nielen divokými gestami a tancom, ale najmä dobrými skladbami.

Po The Verve, Blur, Pulp sa dokopy dali i Suede, ďalšia legenda britpopovej vlny deväťdesiatych rokov. Nedá sa pochybovať o ich statuse headlinera, ani o hyperaktívnom výkone Bretta Andersona, ktorý lietal po pódiu a medzi divákmi od prvej, do posledného, melódiou z Beautiful Ones vyvolaného prídavku. Ich koncert bol dobrý, no nie fenomenálny. Možno trocha z obáv pred stárnutím dostali skladby rockový kabát, ťažko však v tomto prípade súdiť, či to bola šťastná voľba. Suede zahrali, boli videní, dali zo seba všetko, no k titulu absolútneho koncertu to malo ďaleko.

Hoci Latitude festival sa veľkosťou, či publicitou nemôže porovnávať s Glastonbury či Readingom a Leedsom, ktoré mimochodom, organizuje rovnaká agentúra, jeho dramaturgia, zameraná na viacero druhov umenia, je minimálne dosť ojedinelá. A to aj v ročníku, ktorý priniesol asi najslabší hudobný line-up v šesťročnej histórii festivalu. Len na málo festivaloch (a my môžeme byť radi, že medzi nimi je slovenská Pohoda) však môžete vidieť legendu britpopu, aktuálne gitarovky, operu, divadlá, či literatúru a umenie pokope. Heslo Latitude - “More than just a music festival” bolo naplnené do bodky.