Latitude Festival, Southwold (UK), 15. - 17. 7. 11 (1. časť)
26.7.2011 | Autor: Filip Drábek | sekce: živě
Letmým pohľadom na areál je Latitude, festival odohrávajúci sa neďaleko Ipswichu, vo východnom Anglicku, krásnym miestom. Jeho súčasťou je les, jazero, dva mosty, niekoľko hudobným, divadelných, komediálnych a literárnych stanov a obrovský výtvarný happening nazvaný Latitude Contemporary Arts. K tomu mená ako The National, Suede, Echo and the Bunnymen a desiatky ďalších.
Anglický festival je zároveň daždivý festival. Preto na Latitude nájdete len jedno nekryté pódium, navyše, návštevníci sú na také počasie pripravení a v momente všetci vyťahujú gumáky, pršiplášte, pri odchode z areálu som dokonca bol svedkom, ako mládež nosí svoje veci po blate na boboch. Schopnosť prispôsobiť sa faktu, že príchodom na festival vás čakajú tri dni vytrvalých prehánok je základom prežitia.
Napriek tomu Latitude otváralo slnko. Piatkové popoludnie v maličkej, no prezieravo krytej Sunrise Arene, uprostred lesa, začínali kanadskí Braids, ktorí presne týždeň predtým očarili aj Pohodu. Nie príliš originálny, no vynikajúco zahraný dreampop, čerpajúci od Björk, Animal Collective cez shoegaze až po Cocteau Twins fungoval v slnečnom popoludní skvele. Ďalší z interpretov, ktorí sa rýchlo stihli presunúť z Trenčína do Anglicka boli Esben and the Witch. Hrali v rovnaký deň, na rovnakom mieste ako Braids, síce bez nočnej atmosféry a navyše s technickými problémami, ktoré ich neopustili ani na Latitude. Tentoraz im síce nástroje dorazili, no kapela na pódiu bola vyslovene nesvoja, neustále konzultujúca so zvukármi, hoci aj s nimi bol ich materiál dostatočne silný na to, aby v poobednom areáli fungoval.
Technickým problémom sa nevyhli ani Deerhunter, keď sa hneď na úvod koncertu Bradford Cox ospravedlňoval za svoje hlasivky a tak v prvej skladbe prebral vokálne povinnosti Lockett Pundt, krátky prierez poslednými dvoma albumami Deerhunter, bol ukončený predčasne počas He Would Have Laughed, keď kapela evidentne naštvaná povypínala počas slohy svoje kombá a nervózne odkráčala z pódia.
Publikum, inak s prekvapivo veľkým množstvom starších ľudí a malých detí, prvýkrát freneticky prijalo kapelu v piatok podvečer, keď na pódium vkráčali The Vaccines, inak veľmi priemerná gitarovka čerpajúca z Beatles, Clash ale i novších kapiel. Napriek zjavnému revival repertoáru sa im nedala uprieť energia, ktorá nechýbala ani Glasser, speváčke kombinujúcej elektroniku s world music. Jej koncert mal však podobné problémy, ako jej album, po čase sa totiž všetko začalo opakovať. Ešte, že netrval dlhšie ako pol hodiny.
Na všetko však dali zabudnúť The National. Pätica, koncertne rozšírená o dychy, ale aj Annie Clark, alias St. Vincent, s ktorou si Matt Berninger elegantne podelil vokály v Sorrow, potvrdila, že v súčasnosti patrí k najzaujímavejších a najstrhujúcejším koncertným kapelám. A to aj napriek tomu, že v setliste takmer úplne absentovali skladby z prelomového albumu Boxer. Fantastické na The National je to, že sa úplne vyhýbajú akýmkoľvek hudobným trendom, čo sa potvrdzuje práve na veľkom pódiu, kde dokážu páni vyčarovať veľkú intimitu. Atmosféra vygradovala v momente, kedy Berningera ťahalo do davu ľudí počas Mr. November, a keď doňho definitívne vtrhol počas Terrible Love. Sentimentálna Vanderlyle Cry Baby Cry, ktorú kapela odspievala poloakusticky, s nazvučeným iba spevom, bolo definítvne ukľudnenie a príprava na dva daždivé dni.
Latitude má každý deň stanoveného headlinera. Zatiaľ čo o The National prvý deň a Suede počas záverečného nebolo pochýb, Paolo Nutini ako headliner druhého, asi najviac daždivého dňa, neobstál. Necharizmatická zmeska gitár s reggae nezachránila ani veľká kapela, ani pomerne veľký dav. Proti nim stáli Foals v preplnenom stane. Kvôli bezpečnosti dokonca boli nútení prerušiť úvodnú Blue Blood, aby sa publikum ukludnilo a neprišlo k nejakým zraneniam. Foals sa nedá uprieť neskutočné koncertné nasadenie, ktoré potvrdzuje zborový spev ľudí, no po čase intenzívneho posluchu sa výstavby jednotlivých skladieb začínajú spájať do veľkej a neurčitej masy, čo zážitku celkom uberá.
V prvej časti sme letmo prebehli prvý deň festivalu spolu s headlinermi dňa druhého. Zostaňte však naladení na report druhý, v ktorom na vás čakajú mená ako Echo and the Bunnymen, Iron and Wine, Seasick Steve, no najmä headlineri Suede.
Anglický festival je zároveň daždivý festival. Preto na Latitude nájdete len jedno nekryté pódium, navyše, návštevníci sú na také počasie pripravení a v momente všetci vyťahujú gumáky, pršiplášte, pri odchode z areálu som dokonca bol svedkom, ako mládež nosí svoje veci po blate na boboch. Schopnosť prispôsobiť sa faktu, že príchodom na festival vás čakajú tri dni vytrvalých prehánok je základom prežitia.
Napriek tomu Latitude otváralo slnko. Piatkové popoludnie v maličkej, no prezieravo krytej Sunrise Arene, uprostred lesa, začínali kanadskí Braids, ktorí presne týždeň predtým očarili aj Pohodu. Nie príliš originálny, no vynikajúco zahraný dreampop, čerpajúci od Björk, Animal Collective cez shoegaze až po Cocteau Twins fungoval v slnečnom popoludní skvele. Ďalší z interpretov, ktorí sa rýchlo stihli presunúť z Trenčína do Anglicka boli Esben and the Witch. Hrali v rovnaký deň, na rovnakom mieste ako Braids, síce bez nočnej atmosféry a navyše s technickými problémami, ktoré ich neopustili ani na Latitude. Tentoraz im síce nástroje dorazili, no kapela na pódiu bola vyslovene nesvoja, neustále konzultujúca so zvukármi, hoci aj s nimi bol ich materiál dostatočne silný na to, aby v poobednom areáli fungoval.
Technickým problémom sa nevyhli ani Deerhunter, keď sa hneď na úvod koncertu Bradford Cox ospravedlňoval za svoje hlasivky a tak v prvej skladbe prebral vokálne povinnosti Lockett Pundt, krátky prierez poslednými dvoma albumami Deerhunter, bol ukončený predčasne počas He Would Have Laughed, keď kapela evidentne naštvaná povypínala počas slohy svoje kombá a nervózne odkráčala z pódia.
Publikum, inak s prekvapivo veľkým množstvom starších ľudí a malých detí, prvýkrát freneticky prijalo kapelu v piatok podvečer, keď na pódium vkráčali The Vaccines, inak veľmi priemerná gitarovka čerpajúca z Beatles, Clash ale i novších kapiel. Napriek zjavnému revival repertoáru sa im nedala uprieť energia, ktorá nechýbala ani Glasser, speváčke kombinujúcej elektroniku s world music. Jej koncert mal však podobné problémy, ako jej album, po čase sa totiž všetko začalo opakovať. Ešte, že netrval dlhšie ako pol hodiny.
Na všetko však dali zabudnúť The National. Pätica, koncertne rozšírená o dychy, ale aj Annie Clark, alias St. Vincent, s ktorou si Matt Berninger elegantne podelil vokály v Sorrow, potvrdila, že v súčasnosti patrí k najzaujímavejších a najstrhujúcejším koncertným kapelám. A to aj napriek tomu, že v setliste takmer úplne absentovali skladby z prelomového albumu Boxer. Fantastické na The National je to, že sa úplne vyhýbajú akýmkoľvek hudobným trendom, čo sa potvrdzuje práve na veľkom pódiu, kde dokážu páni vyčarovať veľkú intimitu. Atmosféra vygradovala v momente, kedy Berningera ťahalo do davu ľudí počas Mr. November, a keď doňho definitívne vtrhol počas Terrible Love. Sentimentálna Vanderlyle Cry Baby Cry, ktorú kapela odspievala poloakusticky, s nazvučeným iba spevom, bolo definítvne ukľudnenie a príprava na dva daždivé dni.
Latitude má každý deň stanoveného headlinera. Zatiaľ čo o The National prvý deň a Suede počas záverečného nebolo pochýb, Paolo Nutini ako headliner druhého, asi najviac daždivého dňa, neobstál. Necharizmatická zmeska gitár s reggae nezachránila ani veľká kapela, ani pomerne veľký dav. Proti nim stáli Foals v preplnenom stane. Kvôli bezpečnosti dokonca boli nútení prerušiť úvodnú Blue Blood, aby sa publikum ukludnilo a neprišlo k nejakým zraneniam. Foals sa nedá uprieť neskutočné koncertné nasadenie, ktoré potvrdzuje zborový spev ľudí, no po čase intenzívneho posluchu sa výstavby jednotlivých skladieb začínajú spájať do veľkej a neurčitej masy, čo zážitku celkom uberá.
V prvej časti sme letmo prebehli prvý deň festivalu spolu s headlinermi dňa druhého. Zostaňte však naladení na report druhý, v ktorom na vás čakajú mená ako Echo and the Bunnymen, Iron and Wine, Seasick Steve, no najmä headlineri Suede.
Online verze stránky: https://www.muzikus.cz/zive/Latitude-Festival-Southwold-UK-15-17-7-11-1-cast~26~cervenec~2011/