4.8.2009 | Autor: Filip Drábek | sekce: živě Lamb nehrali päť rokov a presne tých päť rokov im stačilo na to, aby sa vypracovali na jednu z mojich najdôležitejších skupín. Preto mi celý reunion tohto dua prišiel úplne neskutočný. A to, že nevystúpili na Pohode, všetci dobre vieme prečo, to len akoby potvrdilo. Ešte ani vo chvíli, keď som si všimol Lou Rhodes s dvoma synmi prechádzať sa po Vodičkovej ulici, mi to nedochádzalo. Až prvá vlna zimomriaviek s úvodnou, absolútne nečakanou a dokonale anti-popovou Darkness s intenzívnym až praskajúcim vokálom mi moje spomalené vnímanie nakopla elektrinou, ktorá sa ma držala nielen do posledných tónov koncertu, ale drží ma aj vo chvíli, kedy si zapisujem do reportu moje dojmy.

Ich koncert v pražskom Lucerna Music Bare bol o kontrastoch, presne tak, ako vlastne celá produkcia Lamb. Na jednej strane tu bol extrovertný Andy Barlow, ktorý od mašiniek odbiehal k minimalistickej zostave bicích, skákal a kričal a na druhej tajomnú Lou, ktorá sa nad svojim kolegom len sem-tam pousmiala a inak koncentrovane spievala svoje slová a treba priznať, že s odzbrojujúcou hlasovou silou. Pritom z oboch je vidieť silné nasadenie a radosť, ktorá ich comeback sprevádza, akurát Andy ho dával najavo akosi viac evidentne. Lamb teda neboli len smutní, vážni a sentimentálni, ako by sa po hudobnej stránke dali hodnotiť. Boli predovšetým oddaní svojej hudbe, fanúšikom a odkazu prekonávajúcemu hranice žánrov ako drum'n'bass, acid jazz, elektro pop, prípadne trip-hop, pod ktorý by tak veľmi nechceli byť zaraďovaní.

Čo prekvapilo boli niektoré aranžmány. Lamb počas reunionových koncertoch hrávajú len traja - s kontrabasistom Jonom Thornom, ktorý s podobne veľkým nasadením "hrozil" nad hlavami ľudí so svojim sláčikom, a zvuková surovosť tohto spojenia, tak pripomínajúca druhý album Fear of Fours (aj počas trackov, ktoré z neho nepochádzali) v spojitosti s ostrým, aj keď znesiteľným zvukom Lucerna Music Baru sa javila a doteraz javí ako celkom ideálna ukážka toho, ako by mali Lamb reprezentovať svoju tvorbu, pol desaťročia odpočívajúcu len na kompaktných diskoch. Alebo aspoň presne tak, ako by som ju, ako fanúšik, chcel aby znela. Najväčších zmien v aranžmánoch sa dostalo skvelej Bonfire, ktorá atmosférou možno prekonala i skladby ako Gabriel, alebo neopočúvateľnú a stále rovnako intenzívnu Gorecki. Možno aj preto bola v setliste zaradená až po oboch spomínaných.

Pražský koncert by sa teda dal zhrnúť celkom jednoducho slovom "radosť". To, že, trúfam si povedať, absolútna väčšina publika Lamb nikdy nevidela naživo a nadčasovosť ich repertoáru spôsobili nahromadenie obrovskej energie, či už u kapely, alebo ľudí a tak sa nemusíme čudovať, že medzi skladbami nasledovali skôr explózie ako obyčajné potlesky. Ak by tento koncert ostal poslednou spomienkou na Lamb, bolo by to asi to najlepšie, čo by sme si mohli priať. A možno, ak sa tento comeback neukáže len ako jednorázová záležitosť, bude nazhromaždená energia podobne silná a intenzívna tak, aby sa obyčajný večer mohol premeniť v magický. Tak, ako sa to stalo 30. júla (nielen) mne.