30.1.2011 | Autor: Michaela Kučová | sekce: živě Veľká sála lisabonského kultúrneho centra CCB je preplnená rôznorodým obecenstvom. Od detí školského veku cez indie mládež až po majiteľov prvých šedín. Prvý sa predstaví škótsky pesničkár Alasdair Roberts . Len s gitarou a bodovým svetlom rozohrieva dav s typickým škótskym šarmom a dokonca sa mu podarí zo strnulého publika vydolovať aj spievanie refrénu The Whole House Is Singing. A hoci ho neskôr sama Joanna označuje ako jedného z najdôležitejších pesničkárov, všetci vieme, že je len príjemným skrátením času pred hlavným chodom.

Joanna prichádza na pódium sama, sadá si k harfe a zahajuje večer kúskom z posledného albumu, 81. Počas večera zahrá aj staršie kúsky, no sústredí sa predovšetkým na najnovší trojdiskový Have One On Me. Poletujúc v éterických šatách, strieda klavír a harfu, obklopená svojími výbornými spoluhráčmi. Tóny banja, trombónu či drumble tvorili s hbytími Joaninými prstami dychberúci, organický celok. To, čo na nahrávkach znie ako detský hlások, sa naživo prejavuje v plnom rozsahu. Joanna je premenlivá. To, čo sa dá v skratke opísať tak, že spieva „ako dieťa“ je pravda len čiastočne. Joanna je ako dieťa, pretože sa s hlasom hrá, ohýba ho, naťahuje, od jednej hranice k druhej. Áno, niektoré polohy sú akoby od umrnčaného dieťaťa, no detskosť Joanny spočíva predovšetkým v jej nebojácnosti zoči voči možnostiam, slobode s ktorou využíva svoje nástroje, či už je to hlas, klavír alebo harfa. Maznavosť jej hlasu sa strieda s takmer černošskou zamatovosťou, niekedy pripomína popové divy, inokedy Joni Mitchell . Táto nestálosť, premenlivosť je zreteľná aj po hudobnej stránke, každá pieseň je plná motívov, príbehov. Nečakané odbočky do teritória rôznych hudobných žánrov v priebehu jedinej pesničky však práve tvoria príťažlivosť tohto freak folku. To, čo sa môže zdať ako hudobná tvorba psa a mačičky, ktorí nahádzali do torty všetko, čo doma našli, hudobníčka Joanninho formátu unesie.

Využívanie exotických nástrojov či melodických postupov však pre Joannu nie je súčasťou hľadacieho procesu. Toto, presne toto, nestále, večne sa meniace, je ona. Striedajúca nekonečné množstvo rolí, typov hudobníčok, vyhýbajúc sa definíciám. Svojím spôsobom je zároveň až akýmsi zosobnením doby, v ktorej sa všetko, od trendov po počasie, mení neuveriteľným tempom. Zosobňuje nás, okázalo ignorujúcich vlastnú definitívnosť, skúšajúc všetko čo sa len dá. Neurčitosť, v ktorej sme všetkým, aj matkami aj milenkami aj prezidentkami aj lovcami aj zberačmi aj hráčmi golfu, priam volá po umelcovi ako Joanna. Tá svojim hlasom je podobne ako my, nielen sebou, ale tisícom speváčok. Je dieťaťom pospevujúcim si na hojdačke aj vyslúžilou barovou speváčkou. Je pesničkárkou aj pianistkou. Nestačí jej táto poloha a táto pieseň, v priebehu koncertu je ako benátsky karneval, vystrieda tisíc tvárí. Je zásluhou jej talentu a kvality spolupracovníkov, že výsledok nie je mišmaš, ale hudba rozširujúca naše hudobné obzory.

Toto všetko je však prítomné len kdesi v pozadí, koncert plynie ľahučko, ako dobre namazaný stroj. Éterickosť štúdiových piesní ustupuje pod radostnou živelnosťou živého hrania. Krehký, melancholický svet svojej tvorby Joanna strieda so zážitkami z doterajšieho európskeho turné. Dokazuje, že nie je len éterická víla, ale hudobníčka z mäsa a kostí. Hoci so zázračnou schopnosťou vytvoriť magické koncerty.

Joanna Newsom, Lisabon (PT) - Centro Cultural Belém, 26. 1. 11