23.11.2007 | Autor: Filip Drábek | sekce: živě
 fotogalerie Koncert newyorských Interpol by sa dal už dlho dopredu nazvať introvertným večierkom. Nielen preto, že na pódium onedlho príde kapela, ktorá dokáže čarovať s potemnelými náladami. Stačí aj letmý pohľad na zloženie publika a vidíte, že tí, čo sa dnes stretli v berlínskej Columbiahalle sa sem neprišli vyblázniť, ale počúvať.

Túto atmosféru podčiarkuje výborná predkapela Blonde Redhead. Sympatické trio ponúka nejasné slová, no jasné emócie – tie sa totiž v zhluku troch nástrojov stratiť nemôžu. Ich set začína pomaly, no postupne naberá na intenzite rýchlejšími skladbami. Presne tak vyzerajú aj ich dlhé skladby, ktoré rozvíjajú témy od pomalého úvodu, cez mohutnú gradáciu až po pokojný koniec. Blonde Redhead nie je ten typ predkapely, ktorá vás má donútiť k tomu, aby ste sa čo najviac začali tešiť na hlavnú hviezdu večera, ale ponúka seriózny koncert... A to je dobre.

No a potom zistíte, že pôvodné zdanie klamalo a introvertný večierok sa mení na kozmopolitnú párty. Okolo vás totiž divoko skáču ľudia zo Španielska, Poľska a dokonca počujete aj vašich krajanov. A kde sú Nemci? Sú dávno stratení v dave. Z reproduktorov vychádzajú von prvé tóny „otváračky“ Pioneer to the Falls a hoci to rozhodne nie je skladba do skoku, publikum sa ocitá v davovej psychóze.

Prvý pohľad patrí Carlosovi Denglerovi. Basák s výzorom španielskeho aristokrata s cigaretou v ústach. Ten druhý putuje na Daniela Kesslera, gitaristu, ktorý vyzerá tak, že sa pri jeho charakteristickom pohybe každú chvíľu zlomí v páse. Občas vyjde viac dopredu, zahrá nenápadné sólo a ďalej si pokračuje vo svojej choreografií, ktorá akoby pochádzala z úplne cudzieho sveta. Potom je tu Paul Banks. Spevák, gitarista, frontman. Frontman bez akejkoľvek známky frontmanstva. S publikom komunikuje len letmými pohľadmi a rozhodne neprekypuje toľkými emóciami ako jeho spevácka kolegyňa z predkapely. Napriek tomu na pódiu zahrá a zaspieva všetko tak, ako má.

Zatiaľ čo na novšie skladby reaguje málokto, pri tých starších sa atmosféra zhusťuje. Toto chápe aj samotná kapela a tak v setliste umne kombinuje “povinné“ tracky z Our Love to Admire s tými overenými. Výraznejšie prekvapuje snáď len Lighthouse, zahratá iba v sprievode špinavého zvuku Kesslerovej gitary. S poslednými tónmi Not Even Jail kapela mizne, aby sa o niekoľko minút vrátila s minimalistickou Untitled. A tá svojou mrazivou otváraciou atmosférou akoby núka pocit, že koncert sa začína odznovu. Bohužiaľ, je to len zdanie. Nasledujú už len Stella Was a Diver And She Was Always Down, prekvapivý jam, ktorý rozbieha bubeník Sam Fogarino s nedopitým pohárom vína v ruke a plynulý prechod do divokej PDA. Posledné skoky v publiku, posledné noty z pódia a v hale rozsvietia svetlé svetlá...

Interpol + Blonde Redhead, Berlín (DE) – Columbiahalle, 17. 11. 07

Foto: