22.1.2010 | Autor: Filip Drábek | sekce: živě V rukách arytmicky pohybujúca sa tamburína, slnečné okuliare, bundička ako keby si pred chvílou odskočil zalyžovať na susedný Semmering a hip-hopersky spustené gate. To aby sme všetci videli, aké má biele trenky. Netreba zabudnúť na arogantný ksicht, útlu postavu, veľké, často nič nehovoriace gestá a ťažko napodobniteľný taneček. Ian Brown, prosím pekne, otec takmer všetkého, čo sa v polke deväťdesiatych rokov vyrojilo na gitarovej scéne v Británii, osobný tréner Gallagherovcov v gestách, pohyboch ale aj v schopnostiach napísať výborný track.

Cool strýko

Hoci všetky charakteristiky spomenuté hore definujú Browna ako kráľa sedlákov, je stále predovšetkým skvelý hudobník. Schválne som nepoužil termín spevák, keďže v jeho live prejave išlo častejšie skôr o charizmu ako spevácke výkony a ani mohutné echo na jeho hlase občas nepomohlo zakryť falošné tóny. Čo však vo viedenskej Arene bolo mimoriadnym a veľmi príjemným prekvapením bolo Brownove správanie k fanúšikom. Od začiatku na nich robil gestá, šaškoval s mikrofónom, dokonca sa zohol cez odposluch aby si vypočul, čo mu ľudia v prvej rade kričia, aby následne urgoval sekuriťákov, že fotenie je povolené. Samozrejme, pán narcis sa isto nechá rád fotiť. Pôsobil tak ako akýsi cool strýko, ktorý svojim synovcom a neteriam dovolí robiť aj to, čo im rodičia zakazujú. Brown si fanúšikov hýčkal, rozmaznával a od človeka, ktorý ešte pred pár mesiacmi bol na pár hodín v base za to, že vyfackal svoju manželku, to pôsobilo príjemne.

The Greatest

V setliste dostal logicky veľa priestoru nový, hip-hopom nasiaknutý album My Way, z ktorého najmä tracky ako Crowning of the Poor alebo Vanity Kills dostali naživo novú silu. Pri väčšej dávke skladieb z neho sa ale jednotlivé výpovede trocha zlievali, mohla za to aj sprievodná kapela, ktorá sa napriek sympatickým výkonom perkusionistu nijak výrazne nepretrhla. Z časti setu, ktorý by sa dal nazvať Greatest Hits, alebo ako hovorí samotná Brownova výberovka spred pár rokov - The Greatest - zarezonovala najmä výborná Corpses In Her Mouth s rozšírenými partmi pre ústnu harmoniku a samozrejme neopočúvateľná F.E.A.R.

To, čo tomu chýbalo

Keď sa počas prídavku Brown pýtal na requesty, väčšina ľudí naňho kričala I Wanna Be Adored, čo s radosťou odignoroval, hoci túto skladbu ešte z čias The Stone Roses sem-tam naživo hráva. Počkal si však kým niekto zakričí Fools Gold, rovnako z pera jeho pôvodnej kapely. Škoda, pretože epickosť I Wanna Be Adored by mohla byť tým, čo spraví z dobrého koncertu vynikajúci. Alebo ešte aspoň taká polhodinka navyše, keďže v čase konca mal Brownov set slušne našliapnuté. Brown teda nesklamal, ale ani výrazne nezaujal. A stále je otcom, aj keď má už od gitár pomerne ďaleko. A práve to, ako sa počas posledných rokov dokázal vzdialiť zvuku a odkazu The Stone Roses a zároveň udržiavať svoju kariéru pri živote (a to nielen po komerčnej stránke) znamená veľa.

Ian Brown, Viedeň - Arena, 21. 1. 10