31.8.2008 | Autor: Filip Drábek | sekce: živě
 fotogalerie Denník študenta z východnej Európy z malého festivalu v anglickej metropole. Zahrali The Stooges, Kate Nash, Supergrass, Noah & The Whale, Soulwax, Ipso Facto, The Hives alebo Gogol Bordello...

Keď som niečo po deviatej večer, po tom, čo festival oficiálne zavrel svoje brány, sedel v londýnskom metre, napadlo ma jedno veľmi presné prirovnanie – Get Loaded in the Park bol pre londýnčanov to isté, čo pre mňa – ako Bratislavčana – Bažant na mlynoch. Prispôsobené londýnskym pomerom to však znamená, že headlinermi nebudú Polemic alebo Horkýže slíže, ale mená, ktoré vo svete niečo znamenajú.

Intro

Môj britský festivalový experiment začína obhliadkou areálu. Zaráža, že do tohto mini-priestoru sa má spratať dvadsať tisíc ľudí. Scény nie sú veľké – jedna hlavná, moderovaná geniálnym beatboxerom Beardymanom, a tri stany. Ďalším, nie veľmi vydareným vtipom je neprítomnosť lineupu v celom areáli – na internete nebol, mohol som si ho kúpiť pred bránou za päť libier. No pardón, ja som študent z východnej Európy na výlete... Nezostáva mi nič iné, len sa orientačne riadiť časmi odpozeranými spoza plecia zvukárov.

Estetika noir filmov, odradzujúca ležérnosť a bezstarostné leto

V jednom zo stanov práve začínajú Ipso Facto, štyri slečny inšpirované psychedelickým zvukom šesťdesiatych rokov a estetikou noir filmov. Bohužiaľ ich krátky set zaujme práve skôr na pohľad, ako na posluch – neuchopiteľné bicie (akoby som počul Pornography od The Cure) a nevýrazný spev. Idem ďalej.
Domáci The Holloways pred pár rokmi vydali debut So, this is Great Britain? a ja sa počas ich koncertu pýtam sám seba niečo podobné... Toto je slávna Veľká Británia? Toto je jedna z kapiel hajpovaná časopisom NME? Pre niekoho možno pútava, pre mňa totálne odrádzajúca ležérnosť mi asociuje kapely z okolia môjho bydliska. Kvôli tomuto tu dnes rozhodne nie som.
Ďalším z mladých mien sú Noah & The Whale, ktorí tu svojím singlom 5 Years Time obsadili dokonca aj komerčné rádia. Narozdiel od The Holloways je zvuk country v ich produkcii príjemný a dobre sa doplňuje s folkovým prejavom speváka Charlieho Finka i neopozeranou bezstarostnou letnou atmosférou. Všímam si, že ľudia sú tu podobní ako na festivaloch v Rakúsku – zbystria pozornosť iba pri známych singloch, zvyšok je im v podstate ukradnutý.

Punk’s dead, Britpop’s dead too…

Túto vlastnosť nemôžu využiť pri The Hives ani Gogol Bordello, pretože obe kapely hrajú v podstate stále to isté a všetko splýva do jednej veľkej masy. Švédi hrajú s vami hru, ak na ňu pristúpite, začnete sa baviť. Ak ale počúvate ich škádlenie niekde pri zvukároch, baviť sa rozhodne nebudete. Gogol sú na tom po hudobnej stránke podstatne lepšie, ale stále vás dokážu strhnúť viac, pokiaľ sa stanete súčasťou ich gypsy-punkovej estrády.
Šokujú ma belgičania Soulwax a to najmä tým, že takmer všetko si hrajú naživo. Škoda, že tancuchtiví ľudia obsadia celý stan a ja stojím vonku. Nie je to prvýkrát, čo si v duchu nadávam, že tu všetko hrá krátko a všetko sa prekrýva. Unikajú mi i Reverend and the Makers, pretože voľba padá na brit-popových veteránov Supergrass.
Tí prekvapujú najmä tým, že ich aktuálna tvorba stojí relatívne na pevných nohách popri starších hitoch z deväťdesiatych rokoch. Londýnčania vytvárajú jedno pevne zovreté publikum, kde sa ľudia od radosti objímajú, opití odpadávajú a plechovky piva veselo letia ponad hlavy každých pár sekúnd. Nehovoriac o tom, že pri Moving alebo Mary nie je Gaza Coombesa skoro vôbec počuť kvôli masovému spevu. Vravím si, že brit-pop je možno mŕtvy, no jeho kapely zdarne prežívajú aj v druhom tisícročí...

Cukríkové indie

Poslednou dilemou je voľba záverečného interpreta festivalu – Gossip automaticky vylučujem, pretože ich príšerná produkcia je, ako sme sa mohli presvedčiť na Pohode, naživo ešte príšernejšia. Nakoniec volím najjednoduchšiu alternatívu – pozriem si celý koncert Kate Nash, čím prídem o úvod koncertu The Stooges, ale viac ako hodinu ešte stihnem. To by som, ale musel počítať s tým, že aj na festivaloch v Anglicku existuje niečo také, ako sklz a tak Kate Nash začína vtedy, keď už malo byť po jej koncerte. Nakoniec však neodchádzam a pravdepodobne ani neľutujem. Jej kombinácia cukríkového popu a indie pesničkárstva, navyše podporená skvelou sprievodnou kapelou dáva koncertu príjemne pozitívny nádych a to aj napriek tomu, že keď sa na pódiu objavila, publikum miesto potlesku bučalo. Vyšperkovanosť albumu Made of Bricks sa stratila, čo síce niektorým skladbám ubralo na zaujímavosti (napr. singel Foundations), ale niektorým naopak veľmi pomohlo (Merry Happy). Nemôžem si pomôcť, ale táto slečna v sebe skrýva nesmierny potenciál.

Aura hudobnej legendy

Z Iggyho Popa a jeho The Stooges stíham len niečo cez pol hodiny a ako som spomínal vyššie, možno ani neľutujem. Prišiel som síce o to, ako si Iggy pozval desiatky ľudí na scénu, ale tých tridsať minút monotónnej zvukovej steny mi dostatočne ukázalo, ako znel celý koncert. Iggy je aj po šesťdesiatke nesmierne agilný a jeho prejav je strhujúci, nehovoriac o silnej aure naozajstnej hudobnej legendy, ktorá oproti reunionu Sex Pistols ešte stále nie je na smiech. My idea of fun is killing everyone, spievam si... A rád by som to aplikoval na niekoľkých jedincov okolo mňa.

Outro

Záverom by som dodal, že môj experiment s londýnskym festivalom ukázal, že celý svet je vlastne rovnaký, pretože všade sa dejú rovnaké chyby. Takže okrem bohatšieho lineupu (čo je pre Londýn samozrejmé) ma festival kultúrne obohatil asi tak, ako niekoľko lepších akcií v strednej Európe. Je dobrý pocit vedieť, že nie sme až toľko za opicami a Pohoda, Wilsonic alebo Colours of Ostrava sa dokážu účinkujúcimi i organizáciou vyrovnať európskemu štandardu. Ďakujem za pozornosť.

Get Loaded in the Park, Londýn (UK) - Clapham Common, 24. 8. 08