Frequency festival, Salzburgring (AT), 14. - 16. 8. 08 (2. časť)
29.8.2008 | Autor: Filip Drábek | sekce: živě
fotogalerie
Počas noci z prvého na druhý deň sa akoby Frequency zmenilo. Horúce slnko zaliezlo za oblaky, ktoré veselo kropili návštevníkov nepretržite takmer jeden a pol dňa. Ani s lineupom to už nebolo tak slávne. Pravdupovediac, počas prvého dňa sa toho dalo vidieť viac zaujímavého ako počas celého zvyšku festivalu.
Poliate korene
S dažďovými kvapkami ubudlo i ľudí na koncertoch a aj ich entuziazmus. Výnimkou boli napríklad The Roots. Tí sa nielen nehodili na samotnú akciu, ale i ku kapelám, medzi ktorými vystupovali. Ich nasadenie a schopnosť rozprúdiť krv v žilách mrznúceho davu im však zaručili mohutnú odozvu už v skorých poobedných hodinách. Fúzia hip-hopu a jazzu sa tak ukázala byť funkčná i na prevažne rockovom festivale.
Dirty Pretty Things – Babyshambles 1:0
Naopak, nepresvedčili Dirty Pretty Things a to najmä tým, že ich hudba je naživo nepočúvateľne chaotická. Najviac tak pobavila kolaborácia s Adamom Greenom, ktorý počas jednej z rovnako znejúcich skladieb Barâta chytal za zadok a márne sa pokúšal spievať sprievodné vokály. Úlohy si vymenili večer, keď Barât Greena “odniesol“ na pódium, aby mohol odštartovať svoju vtipnú anti-folkovú retro show.
Najviac ale mrzel fakt, že Pete Doherty o deň neskôr “prekvapivo“ zmeškal lietadlo a tak nevyšla festivalová konfrontácia medzi dvoma pohrobkami slávnych The Libertines. Vyhral teda Carl Barât, pretože vystúpil...
Oblaky sa stále netrhali a nepretrhli sa ani The Charlatans, zaváňajúci atmosférou deväťdesiatych rokov a to možno aj preto, že do nitky zmoknutým ľuďom sa spod pršiplášťou ruky vyťahovať nechcelo. A tak zo všetkých gitarových kapiel zo začiatku druhého dňa najviac potešili overení Chikinki. Najmä tým, že majú svoj zvuk a svoju vlastnú tvár.
Para a The Hives
Keby začali z neba miesto obrovských dažďových kvapiek padať traktory, publiku pogujúcemu na švédskych The Hives by to určite neprekážalo. Ich koncerty totiž nie sú o hudbe, ale o celkovej atmosfére a možnosti vyskákať sa a nechať sa – ako povedal sám frontman Howlin’ Pelle Almqvist – trocha vytočiť narcistickými rečami. Tie majú svoj účinok, pretože veselo provokujú ľudí k ešte väčšej aktivite. Z publika sa parilo. A bol to skvelý pohľad.
Karaoke a Manic Street Preachers
O vrcholy festivalu sa postarali služobne staršie kapely a hoci si to najlepšie zo svojej tvorby odkrútili v druhej polovici deväťdesiatych rokoch aj aktuálne nahrávky Manic Street Preachers si držia stále vysokú úroveň. Kombinácia týchto dvoch prvkov sa preniesla i na pódium, kde bola velšská trojica doplnená o sprievodného gitaristu a klávesistu a reparát za vlaňajšie zrušené vystúpenie stál za to. A to aj napriek tomu, že počas úvodných Motorcycle Emptiness a You Stole the Sun from my Heart vypadol zvuk spevu a pre hŕstku fanúšikov Manics sa tak koncert zmenil na karaoke. Technická pauza potom možno ešte viac schladila podchladené publikum, ale výborný cover Rihanninej Umbrelly a akustické Everlasting zase všetko napravili. A keby Manics hrali o deň skôr, kedy ešte neboli všetci návštevníci zabalení v plaste, tak by získali podobne nadšené reakcie ako R.E.M. alebo Travis.
Gitary, gitary, gitary...
Začiatok tretieho festivalového dňa nepoznačila ani tak zima a konečne utíchajúci dážď, ako skôr okupácia oboch hlavných pódií pochybnými nemeckými, ale i zahraničnými interpretmi. Dobrým útočiskom sa tak stal stan vydavateľstva Weekender, ktorý síce neponúkal nič výrazne inovatívne, no aspoň s pravým britským zvukom. Konkurenciu z hlavných scén tak hravo preskočili mladíci The Lines miešajúci klasicky súčasný gitarový zvuk s psychedéliou a lá ranní The Verve. The Lea Shores tej psychedélie primiešali ešte viac, čo bolo možno na škodu, presným opakom boli The Rocks so svojou zábavnou show a predovšetkým absolútne odovzdaným frontmanom.
Na hlavnom pódiu medzitým vyvádzali indie post-grungeri The Subways, ktorí opäť strapatili skladby z učesaného posledného albumu All or Nothing a svojou garážovou energiou boli ako stvorení pre popoludňajšie hodiny festivalu.
Zločin a trest
Všetko je naopak! Akoby naschvál – v rozpätí hodiny a pol najprv vystúpila Spravodlivosť a potom Zabijáci. Justice odohrali set hodný zatváraku festivalu, takže ich postavenie ako predposlednej kapely druhého pódia nebolo práve ideálne. Scéna s jedným pultom, osemnástimi Marshallmi a predovšetkým neodmysliteľným neónovým krížom privítala prekvapivo veľké množstvo tancuchtivých podnapitých domácich, podobne ako dva dni pred nimi kompletne živí Digitalism.
The Killers sa buď naučili hrať a v prípade Brandona Flowersa aj spievať (možno pomohlo ostrihanie fúzov) alebo mali minulý rok veľmi zlé obdobie, pretože ich aktuálne koncerty sa s tými minulými nedajú porovnávať. A už to ani nevyzerá tak, že by sa na krásne vyzdobenom pódiu nudili. Setlist sa striktne držal prvých dvoch albumov, výnimkou bola coververzia Joy Division Shadowplay (Mimochodom, po Love Will Tear Us Apart v podaní Josého Gonzáleza a prvoplánovej Let's Dance To Joy Division od The Wombats to bolo už tretie pripomenutie Iana Curtisa a spol. na Frequency - pozn. red.) a ukážka z plánovanej novinky.
Tipy a Tricky
Už úvodná coververzia The Cure – Lovecats – dala jasne najavo, že Tricky je skôr štúdiový ako koncertný umelec. O to viac sa však človek mohol sústrediť na výkon speváčky menom Kira, ktorá sa mala mimochodom tento rok predstaviť na Pohode a práve kvôli vystupovaniu s Trickym koncert zrušila. Tricky Kiru predstavil ako svojho rovnocenného partnera a nie ako sprievodnú vokalistku, naopak on sám skôr upadal svojím repetitívnym recitovaním do pozadia. Spev, recitácia a skvelá kapela však v extrémnej zime tvorili často až hypnotickú kombináciu, ktorá si vás ľahko omotala okolo prstu. A na zemi začali primŕzať mláky a hudobný maratón skončil.
Report uzavriem bez väčších emócií. Frequency je festival, ktorý domáci berú ako možnosť opiť sa s kamarátmi, čo nám jeden z nich potvrdil nultú noc v rozhovore. My, cudzinci, chodiaci sem kvôli hudbe sa nenudíme, aj keď nám rozhodne vždy bude chýbať akýsi ďalší rozmer. Niečo, čo ponúka napríklad Pohoda. A budúci rok to bude znova také isté...
Frequency, Salzburg - Salzburgring (AT), 14. - 16. 8. 08
Foto:
fotogalerie
Počas noci z prvého na druhý deň sa akoby Frequency zmenilo. Horúce slnko zaliezlo za oblaky, ktoré veselo kropili návštevníkov nepretržite takmer jeden a pol dňa. Ani s lineupom to už nebolo tak slávne. Pravdupovediac, počas prvého dňa sa toho dalo vidieť viac zaujímavého ako počas celého zvyšku festivalu.
Poliate korene
S dažďovými kvapkami ubudlo i ľudí na koncertoch a aj ich entuziazmus. Výnimkou boli napríklad The Roots. Tí sa nielen nehodili na samotnú akciu, ale i ku kapelám, medzi ktorými vystupovali. Ich nasadenie a schopnosť rozprúdiť krv v žilách mrznúceho davu im však zaručili mohutnú odozvu už v skorých poobedných hodinách. Fúzia hip-hopu a jazzu sa tak ukázala byť funkčná i na prevažne rockovom festivale.
Dirty Pretty Things – Babyshambles 1:0
Naopak, nepresvedčili Dirty Pretty Things a to najmä tým, že ich hudba je naživo nepočúvateľne chaotická. Najviac tak pobavila kolaborácia s Adamom Greenom, ktorý počas jednej z rovnako znejúcich skladieb Barâta chytal za zadok a márne sa pokúšal spievať sprievodné vokály. Úlohy si vymenili večer, keď Barât Greena “odniesol“ na pódium, aby mohol odštartovať svoju vtipnú anti-folkovú retro show.
Najviac ale mrzel fakt, že Pete Doherty o deň neskôr “prekvapivo“ zmeškal lietadlo a tak nevyšla festivalová konfrontácia medzi dvoma pohrobkami slávnych The Libertines. Vyhral teda Carl Barât, pretože vystúpil...
Oblaky sa stále netrhali a nepretrhli sa ani The Charlatans, zaváňajúci atmosférou deväťdesiatych rokov a to možno aj preto, že do nitky zmoknutým ľuďom sa spod pršiplášťou ruky vyťahovať nechcelo. A tak zo všetkých gitarových kapiel zo začiatku druhého dňa najviac potešili overení Chikinki. Najmä tým, že majú svoj zvuk a svoju vlastnú tvár.
Para a The Hives
Keby začali z neba miesto obrovských dažďových kvapiek padať traktory, publiku pogujúcemu na švédskych The Hives by to určite neprekážalo. Ich koncerty totiž nie sú o hudbe, ale o celkovej atmosfére a možnosti vyskákať sa a nechať sa – ako povedal sám frontman Howlin’ Pelle Almqvist – trocha vytočiť narcistickými rečami. Tie majú svoj účinok, pretože veselo provokujú ľudí k ešte väčšej aktivite. Z publika sa parilo. A bol to skvelý pohľad.
Karaoke a Manic Street Preachers
O vrcholy festivalu sa postarali služobne staršie kapely a hoci si to najlepšie zo svojej tvorby odkrútili v druhej polovici deväťdesiatych rokoch aj aktuálne nahrávky Manic Street Preachers si držia stále vysokú úroveň. Kombinácia týchto dvoch prvkov sa preniesla i na pódium, kde bola velšská trojica doplnená o sprievodného gitaristu a klávesistu a reparát za vlaňajšie zrušené vystúpenie stál za to. A to aj napriek tomu, že počas úvodných Motorcycle Emptiness a You Stole the Sun from my Heart vypadol zvuk spevu a pre hŕstku fanúšikov Manics sa tak koncert zmenil na karaoke. Technická pauza potom možno ešte viac schladila podchladené publikum, ale výborný cover Rihanninej Umbrelly a akustické Everlasting zase všetko napravili. A keby Manics hrali o deň skôr, kedy ešte neboli všetci návštevníci zabalení v plaste, tak by získali podobne nadšené reakcie ako R.E.M. alebo Travis.
Gitary, gitary, gitary...
Začiatok tretieho festivalového dňa nepoznačila ani tak zima a konečne utíchajúci dážď, ako skôr okupácia oboch hlavných pódií pochybnými nemeckými, ale i zahraničnými interpretmi. Dobrým útočiskom sa tak stal stan vydavateľstva Weekender, ktorý síce neponúkal nič výrazne inovatívne, no aspoň s pravým britským zvukom. Konkurenciu z hlavných scén tak hravo preskočili mladíci The Lines miešajúci klasicky súčasný gitarový zvuk s psychedéliou a lá ranní The Verve. The Lea Shores tej psychedélie primiešali ešte viac, čo bolo možno na škodu, presným opakom boli The Rocks so svojou zábavnou show a predovšetkým absolútne odovzdaným frontmanom.
Na hlavnom pódiu medzitým vyvádzali indie post-grungeri The Subways, ktorí opäť strapatili skladby z učesaného posledného albumu All or Nothing a svojou garážovou energiou boli ako stvorení pre popoludňajšie hodiny festivalu.
Zločin a trest
Všetko je naopak! Akoby naschvál – v rozpätí hodiny a pol najprv vystúpila Spravodlivosť a potom Zabijáci. Justice odohrali set hodný zatváraku festivalu, takže ich postavenie ako predposlednej kapely druhého pódia nebolo práve ideálne. Scéna s jedným pultom, osemnástimi Marshallmi a predovšetkým neodmysliteľným neónovým krížom privítala prekvapivo veľké množstvo tancuchtivých podnapitých domácich, podobne ako dva dni pred nimi kompletne živí Digitalism.
The Killers sa buď naučili hrať a v prípade Brandona Flowersa aj spievať (možno pomohlo ostrihanie fúzov) alebo mali minulý rok veľmi zlé obdobie, pretože ich aktuálne koncerty sa s tými minulými nedajú porovnávať. A už to ani nevyzerá tak, že by sa na krásne vyzdobenom pódiu nudili. Setlist sa striktne držal prvých dvoch albumov, výnimkou bola coververzia Joy Division Shadowplay (Mimochodom, po Love Will Tear Us Apart v podaní Josého Gonzáleza a prvoplánovej Let's Dance To Joy Division od The Wombats to bolo už tretie pripomenutie Iana Curtisa a spol. na Frequency - pozn. red.) a ukážka z plánovanej novinky.
Tipy a Tricky
Už úvodná coververzia The Cure – Lovecats – dala jasne najavo, že Tricky je skôr štúdiový ako koncertný umelec. O to viac sa však človek mohol sústrediť na výkon speváčky menom Kira, ktorá sa mala mimochodom tento rok predstaviť na Pohode a práve kvôli vystupovaniu s Trickym koncert zrušila. Tricky Kiru predstavil ako svojho rovnocenného partnera a nie ako sprievodnú vokalistku, naopak on sám skôr upadal svojím repetitívnym recitovaním do pozadia. Spev, recitácia a skvelá kapela však v extrémnej zime tvorili často až hypnotickú kombináciu, ktorá si vás ľahko omotala okolo prstu. A na zemi začali primŕzať mláky a hudobný maratón skončil.
Report uzavriem bez väčších emócií. Frequency je festival, ktorý domáci berú ako možnosť opiť sa s kamarátmi, čo nám jeden z nich potvrdil nultú noc v rozhovore. My, cudzinci, chodiaci sem kvôli hudbe sa nenudíme, aj keď nám rozhodne vždy bude chýbať akýsi ďalší rozmer. Niečo, čo ponúka napríklad Pohoda. A budúci rok to bude znova také isté...
Frequency, Salzburg - Salzburgring (AT), 14. - 16. 8. 08
Foto:
Online verze stránky: https://www.muzikus.cz/zive/Frequency-festival-Salzburgring-AT-14-16-8-08-2-cast~29~srpen~2008/
