Frequency festival, Salzburgring (AT), 14. - 16. 8. 08 (1. časť)
28.8.2008 | Autor: Filip Drábek | sekce: živě
fotogalerie
Koľko dokáže mať jeden festival tvárí ukázalo rakúske Frequency už v minulých rokoch. To, koľko ich dokáže ponúknuť počas troch dní sa však ukázalo až tento. A počas toho prvého táto akcia – aby sme použili R.E.M. terminológiu – akcelerovala. Ale nepredbiehajme, skôr prebiehajme. Program na oboch hlavných a jednom menšom pódiu bol viac ako preplnený, vytváral nepochopiteľne kombinácie. Tak teda do toho.
Nie je hype ako hype
Britské duo Blood Red Shoes otvorilo festival v krásnom počasí tak, ako sa patrí – energicky, mladícky a drzo, čím sa potvrdilo, že patrí k tomu najzaujímavejšiemu, čo mladá britská gitarová scéna, na Frequency inak veľmi bohato zastúpená, ponúka. Bol to presný kontrast k infantilným The Wombats, ktorí svojím koncertom potvrdili, že sú len slaboduchým hype-om NME. Nám zostáva len dúfať, že druhým albumom definitívne padnú do prepadliska dejín. Dovidenia.
We are We Are Scientists, pozdravili sa dôstojne páni, pri ktorých koncerte som sa nemohol zbaviť dojmu, že sa jedná len o recesiu s vážnou tvárou. A márne som si lámal hlavu, prečo mi ich Last.fm neustále prirovnáva k Editors a Interpol. Pozitívom bolo však to, že oproti The Wombats nevyvolávali zvracanie. Jedným z mála svetlých okamihov bol singel After Hours s hosťujúcim Lightspeed Championom.
Naopak, keď sa počas Lightspeedovho setu objavil na pódiu Keith Murray zo Scientists, vysokú úroveň jeho koncertu to nezmenilo. Škoda, že sa v stane objavilo len pár desiatok ľudí, aby si vypočulo kompletne prerobený debutový album Falling off the Lavender Bridge, niekoľko nových trackov a jamov, z ktorých sa dala ľahko vycítiť fascinácia Star Wars.
Všetci ľudia boli totiž v tej chvíli na Maxïmo Park, ktorí tradične s veľkou vervou spájali gitarovú energiu s priamočiarym popom a zároveň sa najviac odlišovali od tradičného indie zvuku. Ako stvorené pre festival.
Klub vs. festival
O tom, že 99% interpretov zaujme viac v klube, ako na festivale snáď ani netreba polemizovať. Preto bola škoda, že The Dresden Dolls hrali napriek fantastickému výkonu na obrovskom pódiu o piatej hodine popoludní. Koncert predznamenávajúci pauzu vyplnenú sólovým albumom Amandy Palmer bol však i napriek tomu dostatočne úderný a predovšetkým odohratý s takým nasadením, aké v ten deň na Frequency nepredviedol už nikto.
Najviac utrpel švédsky pesničkár José González, ktorý sediac sám na pódiu ďaleko od ľudí hrajúci rovnako dobre ako vždy nebol schopný prekonať vzdialenostnú bariéru a podobne dopadol i jeho kolega z Faerských Ostrovov – Teitur o necelých 24 hodín neskôr.
Sympatickí Travis
Introvertne umelí Ladytron boli predohrou toho, s čím prišli na pódium sympatickí Škóti z Travis. Môžete namietať, že Fran Healy a spol. sú už roky za zenitom, no ja si s vami po ich koncerte na Frequency dovolím nesúhlasiť. Už dávno som nezažil tak poctivý a zároveň intenzívne spontánny popový koncert. Navyše, po hodine a pol si uvedomíte, koľko má jedna obyčajná a nie príliš výrazná kapela na svojom konte hitov. Prekvapovala i Healyho odovzdanosť, keď kvôli potešeniu divákov bez problémov odhodil mikrofón, gitaru a zliezol medzi davy, na ktoré začal pomaly padať osviežujúci dážd. Ten prestal niekoľko minút pred záverečnou Why Does it Always Rain on Me? a tak si publikum nemohlo zborovo otvoriť dáždniky. Stačilo hromadné poskakovanie na mieste. A ja som sa čudoval, že kam až siaha ľudská pamäť, keď som dokázal odspievať celý text Beautiful Occupation.
Dotiahnutá show od R.E.M.
Michaelovi Stipeovi nezostávala po takom koncerte nič iné, iba sa “predkapele“ poďakovať. R.E.M. sa narozdiel od Travis predstavili ako kapela s mimoriadne dotiahnutou koncertnou show, ktorá sa nespolieha len na hudobné výkony, ale aj na bohaté a pútavé projekcie a svetlá. Trojicu doplnenú o sprievodných hudobníkov prijalo festivalové publikum vrelo a oni mu miesto živej verzie bestofky ponúkli nekonfliktný mix nových a starých skladieb odpálených štýlovo zvolenou What’s the Frequency Kenneth?. Electrolite, Losing My Religion stojace vedľa noviniek spájalo dohromady oba tábory - fanúšikov a širokú verejnosť - do veľkej spoločnej tešiacej sa masy. Festival akceleroval a akceleroval správne. Len mu začal dochádzať benzín...
Frequency, Salzburg - Salzburgring (AT), 14. - 16. 8. 08
Foto:
fotogalerie
Koľko dokáže mať jeden festival tvárí ukázalo rakúske Frequency už v minulých rokoch. To, koľko ich dokáže ponúknuť počas troch dní sa však ukázalo až tento. A počas toho prvého táto akcia – aby sme použili R.E.M. terminológiu – akcelerovala. Ale nepredbiehajme, skôr prebiehajme. Program na oboch hlavných a jednom menšom pódiu bol viac ako preplnený, vytváral nepochopiteľne kombinácie. Tak teda do toho.
Nie je hype ako hype
Britské duo Blood Red Shoes otvorilo festival v krásnom počasí tak, ako sa patrí – energicky, mladícky a drzo, čím sa potvrdilo, že patrí k tomu najzaujímavejšiemu, čo mladá britská gitarová scéna, na Frequency inak veľmi bohato zastúpená, ponúka. Bol to presný kontrast k infantilným The Wombats, ktorí svojím koncertom potvrdili, že sú len slaboduchým hype-om NME. Nám zostáva len dúfať, že druhým albumom definitívne padnú do prepadliska dejín. Dovidenia.
We are We Are Scientists, pozdravili sa dôstojne páni, pri ktorých koncerte som sa nemohol zbaviť dojmu, že sa jedná len o recesiu s vážnou tvárou. A márne som si lámal hlavu, prečo mi ich Last.fm neustále prirovnáva k Editors a Interpol. Pozitívom bolo však to, že oproti The Wombats nevyvolávali zvracanie. Jedným z mála svetlých okamihov bol singel After Hours s hosťujúcim Lightspeed Championom.
Naopak, keď sa počas Lightspeedovho setu objavil na pódiu Keith Murray zo Scientists, vysokú úroveň jeho koncertu to nezmenilo. Škoda, že sa v stane objavilo len pár desiatok ľudí, aby si vypočulo kompletne prerobený debutový album Falling off the Lavender Bridge, niekoľko nových trackov a jamov, z ktorých sa dala ľahko vycítiť fascinácia Star Wars.
Všetci ľudia boli totiž v tej chvíli na Maxïmo Park, ktorí tradične s veľkou vervou spájali gitarovú energiu s priamočiarym popom a zároveň sa najviac odlišovali od tradičného indie zvuku. Ako stvorené pre festival.
Klub vs. festival
O tom, že 99% interpretov zaujme viac v klube, ako na festivale snáď ani netreba polemizovať. Preto bola škoda, že The Dresden Dolls hrali napriek fantastickému výkonu na obrovskom pódiu o piatej hodine popoludní. Koncert predznamenávajúci pauzu vyplnenú sólovým albumom Amandy Palmer bol však i napriek tomu dostatočne úderný a predovšetkým odohratý s takým nasadením, aké v ten deň na Frequency nepredviedol už nikto.
Najviac utrpel švédsky pesničkár José González, ktorý sediac sám na pódiu ďaleko od ľudí hrajúci rovnako dobre ako vždy nebol schopný prekonať vzdialenostnú bariéru a podobne dopadol i jeho kolega z Faerských Ostrovov – Teitur o necelých 24 hodín neskôr.
Sympatickí Travis
Introvertne umelí Ladytron boli predohrou toho, s čím prišli na pódium sympatickí Škóti z Travis. Môžete namietať, že Fran Healy a spol. sú už roky za zenitom, no ja si s vami po ich koncerte na Frequency dovolím nesúhlasiť. Už dávno som nezažil tak poctivý a zároveň intenzívne spontánny popový koncert. Navyše, po hodine a pol si uvedomíte, koľko má jedna obyčajná a nie príliš výrazná kapela na svojom konte hitov. Prekvapovala i Healyho odovzdanosť, keď kvôli potešeniu divákov bez problémov odhodil mikrofón, gitaru a zliezol medzi davy, na ktoré začal pomaly padať osviežujúci dážd. Ten prestal niekoľko minút pred záverečnou Why Does it Always Rain on Me? a tak si publikum nemohlo zborovo otvoriť dáždniky. Stačilo hromadné poskakovanie na mieste. A ja som sa čudoval, že kam až siaha ľudská pamäť, keď som dokázal odspievať celý text Beautiful Occupation.
Dotiahnutá show od R.E.M.
Michaelovi Stipeovi nezostávala po takom koncerte nič iné, iba sa “predkapele“ poďakovať. R.E.M. sa narozdiel od Travis predstavili ako kapela s mimoriadne dotiahnutou koncertnou show, ktorá sa nespolieha len na hudobné výkony, ale aj na bohaté a pútavé projekcie a svetlá. Trojicu doplnenú o sprievodných hudobníkov prijalo festivalové publikum vrelo a oni mu miesto živej verzie bestofky ponúkli nekonfliktný mix nových a starých skladieb odpálených štýlovo zvolenou What’s the Frequency Kenneth?. Electrolite, Losing My Religion stojace vedľa noviniek spájalo dohromady oba tábory - fanúšikov a širokú verejnosť - do veľkej spoločnej tešiacej sa masy. Festival akceleroval a akceleroval správne. Len mu začal dochádzať benzín...
Frequency, Salzburg - Salzburgring (AT), 14. - 16. 8. 08
Foto:
Online verze stránky: https://www.muzikus.cz/zive/Frequency-Salzburg-14-16-8-08-1-cast~28~srpen~2008/
