20.11.2008 | Autor: Filip Drábek | sekce: živě Raz za čas sa na hudobnej scéne objaví interpret, ktorý aj napriek popularite stojí absolútne mimo všetkých módnych vĺn. Americkí Fleet Foxes sú ukážkovým príkladom. A navyše, ich typický zvuk vychádza z hudby rokov šesťdesiatych. Vo viedenskej Arene však po niečom, čo by sa dalo nazvať “retro“ nebolo ani chýru ani slychu.

Na pokojnú vlnu sprevádzajúcu celý večer najprv príjemne naladil pesničkár J Tillman, inak bubeník Fleet Foxes, sólovo však solitér hrajúci na svoju akustickú gitaru najjemnejšie, ako sa len dá. Ťažko povedať, či zaujal nejak výrazne, pretože, paradoxne, najsilnejším momentom jeho vystúpenia boli dve, či tri skladby, v ktorých sa k nemu pridali skoro celí Fleet Foxes. Chvíľu to už aj vyzeralo, že to bol premyslený trik, ako prejsť z predskokanského setu k hlavnému programu, no napokon sa po niečo viac ako polhodinke z pódia stiahli všetci, aby po pauze už v kompletnej, päťčlennej zostave predstavili svoju víziu starého folku v 21. storočí.

A priniesli presne to, čo Tillmanovi chýbalo: pocit akejsi výnimočnosti i efekt prekvapenia. Svojské poňatie znamenalo pre ich folk či country dosť atypickú členitosť skladieb a skvostné viachlasy. Nechýbal silný a charizmatický frontman – Robin Pecknold, ktorého hlas spôsoboval neraz zimomriavky, svoju silu dokázal i hraním sám, v prvom z dvoch prídavkov si dokonca odpojil gitaru a spieval bez mikrofónu, čím intenzitu, mimo prirodzene tichšej zvukovej, výrazne umocnil. Kontrastom ku komorne a vážne znejúcim skladbám boli preslovy medzi nimi. Pecknold nie je showman a nepotreboval si publikum získavať umelými rečami. Niektoré jeho vtípky boli natoľko insajderské, že zostali len v rámci kapely, no tie, ktorým mohol rozumieť i obyčajný smrteľník boli príjemným doplnkom k silnej a často smutno znejúcej hudbe.

Jedným zo zábavných momentov bolo vtipkovanie na úkor kapely Slipknot, ktorých plagát Pecknoldovi vždy udrel do očí, keď sa chcel pozrieť do publika. V tej chvíli určite nevedel, čo predznamená. Hneď po východe z veľkej Areny sa vám totiž naskytol pohľad do malej haly s otvorenými dverami. Vnútri hral nejaký random metal, so všetkými pózami a podobnými vecami, ktoré k tomu skrátka patria. Bolo to ako vyjsť do iného sveta. Vyjsť z niečoho prirodzeného do umelého sveta.

Fleet Foxes + J Tillman, Viedeň - Arena, 16. 11. 08