11.2.2009 | Autor: Filip Drábek | sekce: živě
Priznám sa, že hoci neviem, čo veta "sommerliche Reggae-Klänge" znamená, celkom úprimne som sa vydesil, keď som ju videl na plagáte pod menom Emilíany Torrini vo viedenskom klube Szene. Ťažko povedať, čo tam (veta, nie Emilíana) vlastne robila, keď táto sympatická, tridsaťjedenročná Islanďanka má vo svojej relatívne bohatej tvorbe až jednu skladbu s nádychom reggae a to titulnú skladbu jej aktuálneho albumu Me and Armini. Možno to bol dobrý ťah. Bolo vypredané.

Ten svojou pestrosťou len odrzrkadluje to, čím si Emilíana za viac ako dekádu na hudobnej scéne prešla: začínala v elektronických Gus Gus, na treťom sólovom a prvom medzinárodnom albume Love in the Time of Science prišla na chuť rockovejšiemu trip-hopu, aby sa pred štyrmi rokmi vrátila na scénu s folk-popovou nahrávkou Firsherman's Woman. Me and Armini zúročuje všetky tieto postupne nazbierané skúsenosti. A tak to bolo i naživo.

Koncert nebol prierezom tvorby, ale predovšetkým predstavovaním novinky. Prispôsobili sa tomu aj aranžmány, ktoré z mierne rozbitej platne spravili kompaktný celok, či už išlo o skladby s aranžmánom pre regulárne pódiové kapely, komorný folk alebo minimalistické a silno atmosferické časti, v ktorých vynikol predovšetkým Emilíanin medový hlas a sympatická perzóna s backgroundom zvukov. Ten bol zložený napríklad z podivne vyzerajúceho klávesového nástroja, ktorý by sa dal laicky definovať ako stolný akordeón, prípadne havajskej gitary, či hrania sláčikom na činely (!). Bez debaty to bol pop, ktorému nemôžete vytknúť nič - mal svoju hudobnícku, hitovú i umeleckú kvalitu, navyše, sršali z neho len tie najpríjemnejšie emócie a to dokonca aj v skladbách, ktoré boli, povedzme, temnejšie či náročnejšie na posluch. Rovnako ako zo samotnej kapely, ktorá si svoj pobyt na peknými stojacimi lampami vyzdobenom pódiu neskrývane užívala. Keď ako posledná zaznela počas koncertu už po druhý raz do spevu nútiaca Jungle Drum, bolo to ako logické vyústenie tohto večera. Alebo, aby som citoval Tata Bojs: Od té chvíle víte, že už se jí nezbavíte.

Mimochodom, pre mňa nezrozumiteľné nemecké vety neboli len na plagátoch, ale i samotná Emilíana komunikovala po nemecky. A zjavne jej to aj išlo, vzhľadom na to, ako sa domáci medzi skladbami zabávali. Mne nezostávalo nič iné, len sa sem-tam pousmiať nad bizarnou grimasou alebo jednej z päťdesiatich viet, ktorej som rozumel.

Emilíana Torrini, Viedeň - Szene, 9. 2. 09