2.2.2010 | Autor: Filip Drábek | sekce: živě Emilíanu Torrini sa len ťažko dá nemilovať. Teda pokiaľ ste sa teda nenechali odradiť možno nechcenou prvoplánovosťou singlu Jungle Drum, ktorého sa chytili aj komerčné rádiá. Ak nie, tak si isto uvedomujete, že Emilíana je úžasne sympatická, má krásny medový hlas, sympatický prejav, výbornú kapelu a ešte lepšie pesničky. Aj takéto superlatívy sa dali zažiť v Paláci Akropolis.

Podobne sympatickou charizmou disponuje aj Lay Low, rovnako islandská pesničkárka, ktorá do svojich piesní rada primiešavá vplyvy country, čo v tomto prípade nemá byť vec na odradenie poslucháčov. Jej skladby sú príjemne pozitívne a posluchovo jednoduchšie na spracovanie. A platilo to aj vtedy, keď hrala len sama so sprievodným gitaristom Péturom Hallgrímssonom, alebo, ako to už pri severských interpretoch jazdiacich spolu na turne býva, so zvyškom Emilíaninej kapely.

Emilíana koncertne neprekvapila, jedine možno tým, že aj pred pražským publikom bola, hoci je vo svete zvyknutá na väčšie priestory, hanblivá. Na posilnenie si tak napríklad kopla panáka, aby jej následne Lovísa alias Lay Low, príležitostná výpomocná basáčka v Emilíaninej kapele, predspievala text Tuna Fish z inak minimálne zastúpenej skvelej platne Love in the Time of Science spred desiatich rokov. Samozrejme, táto nahrávka sa príliš nehodila k posledným dvom platniam, ktoré inklinujú skôr k folku a tak aj hit, ak sa niečo od Emilíany mimo spomínanej skladby Jungle Drum, dá vlastne hitom nazvať - To Be Free - dostal vymäknutý folk-popový kabátik. V úpravách skladieb ale zároveň aj visela kvalita setlistu - komorné tracky z albumu Fisherman's Woman získali aranžmán bohatší, pochopiteľne, keď v sprievodnej kapele nájdete excentrického bubeníka Siggiho z legendárnych The Sugarcubes, naopak zvukovo a náladovo dosť roztrieštený album Me and Armini sa zmenil na kompaktný celok. Dôkazom je aj to, že svojim spôsobom dosť vatový song z neho - Gun - sa naživo premenil na jeden z vrcholov večera. A stačil k tomu len monotónny gitarový riff.

Vývážený repertoár, doplnený o záverečnú dvojcoververziu Fields of Joy od Lennyho Kravitza s refrénom Dear Prudence od The Beatles, skvelý zvuk, klubové prostredie a silná charizma speváčky i s jej milou nervozitou dali dohromady výborný večer. Dokonca to počas neho vyzeralo tak, že nie všetci si prišli vypočuť jeden hit, ako sa to deje trebárs v susedných nemeckyhovoriacich štátoch. A aj keby to bolo tak, u Emilíany máte aspoň istotu, že ten jeden hit nebude ničím zlým. Škoda, že večierka na Žižkove je tak prísna, zo sály Akropolisu sa po takom koncerte odchádzalo ťažko.