6.5.2012 | Autor: Milan Bachan | sekce: živě Už tradične do Prahy zavítal ďalší ročník edície putovného festivalu Electronic Beats. Podobne ako minulý rok sa uskutočnil v priestoroch Divadla Archa a okrem domácich Prince of Tennis ponúkol účinkujúcich z Kanady, Británie, Francúzska či neďalekého Berlína. Koncertný sobotňajší večer 5. mája sa nadmieru vydaril nielen hudobne, ale aj organizačne. Návštevníci sa tak za „akciovú“ cenu vstupného dočkali skvelého hudobného zážitku.

Ktovie kde sa túlal zvukár okolo deviatej hodiny, keď na pódium nastupovali David Volenec a Honza Čechtický so svojim projektom Prince of Tennis. Tí tak zaplatili daň prvých účinkujúcich a až do polky ich sympatického polhodinového setu sa museli vysporiadať s technickými problémami a ozvučením. Napriek tomu však výkonom dali poznať, prečo sa o nich všade píše len v superlatívoch. V medzinárodnej hudobnej konkurencii sa nestratili a dokázali udržať nastúpený krok. Zároveň sa prihlásili o slovo, ak sa bude v budúcnosti uvažovať, kto by mohol z Českej republiky reprezentovať krajinu na prípadných akciách Electronic Beats na Slovensku či v Poľsku. Sobotný večer sa im podarilo nakopnúť tým správnym smerom.

Kanadský projekt Grimes, speváčky Claire Boucher, patril určite medzi jedno z najočakávanejších vystúpení celého večera. Posledné mesiace hypovaný projekt prináša podľa nezávislých hudobných médií nový čerstvý a svieži vietor na elektronickú scénu. Veľké chýry znamenajú veľké očakávania a tie sa nemusia vždy naplniť. Možno so mnou nebudú súhlasiť jej fanúšikovia, ktorých bolo v Arche požehnane a dali sa ľahko rozpoznať na základe nevšedných outfitov a „crazy“ účesov. Claire sa totiž síce urobiť show podarilo, chvíľami však jej zefektované výkriky do mikrofónu pripomínali skôr nie príliš podarené cover variácie jej krajanov Crystal Castles. Rovnako tak zmysluplnú myšlienku postrádali aj tanečné choreografie jej kamarátov, nekoordinovane poskakujúcich na pódiu. To môže ako oživenie fungovať na jednu pieseň, nechať ich ale skákať počas celej polhodiny si vyslúžilo skôr nechápajúce krútenie hlavou. Práve na škodu samotnej Grimes, o ktorej sa tak aj napriek naznačenému potencionálu, bude naďalej hovoriť hlavne ako obľúbencovi všetkých hipsterov.

Francúz Yoann Lemoine, vystupujúci pod umeleckým pseudonymom Woodkid, pristúpil k svojmu vystúpeniu oveľa distingvovanejšie a priviezol so sebou celý orchester. Jeho zmysel pre obrazovú kompozíciu, čo dokazuje hlavne pri točení hudobných klipov, sa ukázal aj pri umiestnení nástrojov a členov doprovodnej kapely. Tí oblečení v čiernom a rozostavení v akomsi polkruhu spolu ladili a pôsobili tak kontrastne oproti samotnému Woodkidovi stojacemu v strede. Rovnako tak ladili aj všetky trúbky, bicie, klávesy a až na niektoré momenty aj Yoannov hlas. Folkovo pôsobiace balady naoko ukľudňovali, v určitých momentoch však dokázali poslucháčov rázne vyviezť z letargie a beaty dvoch bubeníkov ich chvíľami aj rozskákať. Zdá sa, že Woodkid sa popri točení klipov slávnejším kolegom podučil tajom ako dostať publikum na svoju stranu a podmaniť si ho od prvej minúty. Tohto si bol zjavne vedomý, o čom svedčilo jeho sebavedomé vystupovanie. A to napriek tomu, že vlastného materiálu má ešte stále poskromne. Jeho vystúpenie sa nakoniec ukázalo ako skvelé premostenie k hlavným headlinerom večera, The Whitest Boy Alive.

Tí si nakoniec celý večer takpovediac sprivatizovali sami pre seba. Niekto môže namietať krátkosťou setov predchádzajúcich interpretov (čo bolo naozaj na škodu), došlo by k tomu však aj tak. Je totiž zrejme jednoducho nemožné, nezamilovať sa do Erlenda Øyeho hneď na prvý pohľad. Ten možno ani sám nevie, aký má veľký dar a schopnosť obtočiť si publikum razom okolo prsta. Popri tom ho dokáže zároveň zabaviť. Či už svojimi tanečnými disko kreáciami, na ktoré zďaleka nemá ani shufflovanie(pre záujemcov o prípadne lekcie odporúčam klip k piesni I'd Rather Dance With You od jeho domovskej kapely Kings of Konvenience) alebo hrou na vojnu spoločne s klávesákom Danielom Nentwigom, kde zbrane imitovali svojimi hudobnými nástrojmi. K tomu všetkému si pridajte dlhé a nekončiace improvizácie sťaby ste sa ocitli na koncerte nesmrteľných Led Zepellin (samozrejme v tomto prípade išlo skôr o disko než rockové riffy).

Pozorovať ako si spoločné vystúpenie štvorica užívala (skupina mala posledný rok pauzu a členovia sa spolu vôbec nestretávali) dáva sľubné predpoklady k tomu, že by mohli nahrať nového nasledovníka tri roky starého albumu Rules. Ich hudobnú formu naznačili už spomínané nekonečné improvizácie a Erlend previedol talent vymyslieť vtipný a duchaplný text aj behom krátkej chvíľky. Zatiaľ však stále dostávajú prednosť piesne z ich spomínanej štúdiovej druhotiny. Z tej v sobotu večer predviedli v podstate všetko. Začnúc od Keep a Secret, cez Intentions až po záverečný song Courage, ktorým po niekoľkýkrát ten večer rozskákali nielen predné rady. A bolo by azda hriechom odísť bez prídavku. V ňom bola okrem iného publiku uštedrená aj lekcia spevu. Presne tak, ako sa dialo počas hodín hudobnej výchovy na základných školách. Škoda len, že vtedy v pozícii učiteľa nevystupoval práve tento charizmatický Nór s veľkými okuliarmi.

Záverečnú bodku podareného večierka dal nakoniec Mike Skinner, uznávané postava stojaca za úspešným hip-hopovým projektom The Streets. Ten však už pochoval a v Prahe predviedol len DJ set. V ňom dostali priestor britké funky a dub stepové rytmy. V skorých ranných hodinách sa priestory divadla pomaly vyľudňovali a tak mali tancachtivý pod pódiom, ktorému vládol Mike fajčiaci jednu cigaretu za druhou, dostatočne veľký priestor k sebarealizácii.

Electronic Beats Festival 2012 v Prahe sa vydaril. To, ako sa naň bude raz nahliadať je otázkou budúcnosti. To, či ešte niekomu bude niečo hovoriť meno Grimes, alebo si spomenie na časy keď Mike Skinner pred štartom svojho nového projektu The D.O.T. obchádzal metropoly s DJ setom. Iste milou spomienkou však bude ďalšie z podarených vystúpení berlínskeho projektu The Whitest Boy Alive v Prahe. Otázkou tiež ostáva, čo festival prinesie budúci rok. Tohtoročný ročník udržal latku totiž naďalej dostatočne vysoko.