2.5.2010 | Autoři: Filip Drábek, Michaela Kučová | sekce: živě Krems je čudné rakúske mestečko, ktoré akoby bolo len kulisou postavenou na natáčanie Komisára Rexa. Raz za rok sa však zmení na epicentrum alternatívnej hudby a kým miestna mládež dávi v parku, v miestnom výstavisku sa odohrávajú nezabudnuteľné koncerty. Témou tohtoročného Donaufestivalu je zlyhávajúca revolúcia, štvrtok však vyzeral skôr ako stretávka geekov, freakov, loserov, a vôbec všetkých, ktorých na škole šikanovali. (MK)

Revival temnoty

Album Joy Division Unknown Pleasures bol revolúciou, ktorá nezlyhala. Možno nebola tak výrazná v čase vzniku, ako dnes, no smrťou Iana Curtisa, od ktorej o pár dní uplynie už tridsať rokov, sa táto platňa stala jednou z najzásadnejších v histórii. A hoci hudobníci z Xiu Xiu a Deerhoof sú asi len o niečo starší, práve táto nahrávka, dokázali ju na pódium ešte mladšiemu publiku predviesť s obrovskou vervou, presvedčením a silou. Unknown Pleasures v ich prevedení, teda s precíteným spevom Jamieho Stewarta a inštrumentálnou precíznosťou Deerhoof by presvedčil, najmä pri trojici Candidate, Insight a New Dawn Fades, aj zarytého odporcu revivalov. Dve ázijské slečny, teda Angela Seo z Xiu Xiu a Satomi Matsuzaki z Deerhoof boli na pódiu skôr na ozdobu, no keď v poslednej I Remember Nothing Angela mlátila palicou do nazvučeného kýbla plného rozbitého skla, mozaika tohto výnimočného albumu bola doplnená kompletne. Psychiatrický večierok s radikálnym striedaním nálad sa mohol rozbehnúť naplno. (FD)

Dvaja plešouni

Max Tundra si v Kremse napodiv odspieval rakúsku premiéru a svojou spontánnou pódiovou show si rýchlo získal aj toto publikum. Po temnom revivale Joy Division jeho hravé a tanečné songy pôsobili dosť kontrastne. Malý, akoby opičí mužík však svojou energiou a showmanstvom rýchlo prebil dojmy z depresívneho Manchestra. Do svojho setu zahrnul okrem hračiek – nástrojov napríklad aj vlastnú verziu Single Ladies od Beyoncé. Nebol však jediným plešounom večera, na rovnakom pódiu, respektíve skôr pod ním ho nahradil Dan Deacon, ďalší podivín v line-upe, Američan hrajúci experimentálnu elektroniku s okuliarmi, za ktoré by sa hanbili aj naše mamy v rokoch osemdesiatych. Uprostred ľudí, zorganizoval aj dance battle, ktorým sa úplne zotrela klasická bariéra pódium – hľadisko. A hoci miestami bolo z Dana vidieť len blikajúca zelená lebka, vztýčená na stole plnom mašiniek, v Halle 2 to vrelo a žilo. (MK)

Hypnotickí Fuck Buttons

Ľuďom sa tancovalo dobre, aj preto, že boli nakopnutí z Fuck Buttons. Títo elektro-dronisti to síce so svojimi plochami miestami až preháňali a skladby proporčne rozrastené až na viac ako desať minút by sa hodili skôr na neskoršiu nočnú hodinu, podporili podivínsky kvalitnú zostavu večera hypnotickým setom. Fuck Buttons neponúkajú zo svojich mašiniek, podčiarkujem mašiniek, keďže žiaden z večerných interpretov to nehral na klasický notebookový e-mail reading, nič nové, prístupom k už dávnejšie počutému si vlastne vytvárajú vlastný zvuk.

Nočný podmaz

Tak to vie aj Panda Bear, či už v Animal Collective, alebo sólovo. A spoločné s jeho domovským projektom majú aj to, že naživo zásadne hrajú veci, ktoré ešte na albumoch nevyšli. Aj to mohol byť problém jeho setu, keďže viac ako hodinka po polnoci bola pre rozbesnených ľudí už vhodnejšia na tanec, prípadne spánok. Zhrbený strapatý pánko, s rozrostreným vokálom a gitarou za stolíkom plným neidentifikovateľných strojov hral krásne, melódiu zo záverečnej skladby si ľudia pospevovali ešte aj v kyvadlovke do Viedne, no na to, aby spôsobil výraznejší zážitok, by sa musel kompletný line-up otočiť. Takto sa stal príjemným podmazom pre postupné pre postupné zaspávanie a zároveň teaserom na očakávaný album, ktorý sa od posledného Person Pitch bude asi dosť výrazne líšiť.

Európske festivaly, až na pár mimoriadne svetlých výnimiek, ponúkajú väčšinou stále tie isté mená. Interpreti z Donaufestivalu, ale aj tí, čo počas roka hrávajú napríklad na Offe, Primavere, Nowej Muzyke, Creepy Teepee i čiastočne na našej Pohode, by si bez akýchkoľvek problémov zaslúžili minimálne takto dlhý článok každý pre seba. A to spomíname len jeden deň. Tie ostatné by sa ľahšie pokrývali, keby sa dalo kde stanovať, alebo najlepšie, rovno v tomto miniatúrnom meste počas festivalu bývať. Takto sa musíme uspokojiť s odriekaním ďalších festivalových dní, čo je rozhodne na škodu. Donau ale teší aj vtedy, ak sa do jeho programu len tak nakukne. (FD)

Donaufestival, Krems (AT), 29. 4. 10