6.5.2009 | Autor: Filip Drábek | sekce: živě Kto by povedal, že v tridsaťtisícovom mestečku, v ktorom sa na prvý pohľad nič nedeje, funguje už desať rokov jeden z najzásadnejších európskych festivalov nemainstreamovej hudby? A možno to nevedia ani samotní obyvatelia rakúskeho Kremsu, keďže naivná predstava o meste, pohltenom týždňovým happeningom, sa rozplynula veľmi rýchlo po príchode. Aj taký je Donaufestival.

Gotický kabaret
Namiesto toho, aby sa atmosféra rozliehala po celom, ehm, meste, koncentrovala sa v priestore sál. Neviem, ako to bolo po iné dni, no predstavte si tú kombináciu, ktorá vzápätí po sebe vyšla na stage - Antony & the Johnsons a CocoRosie. No ešte predtým, ako sa celá hala naplnila oparom neopísateľnej sily vychádzajúcej z piesní, bol tu jeden hudobný kabaret, vyžívajúci sa v goth- a glam-rocku. Nebudem sa tváriť, že nedokážem porozumieť paródií, ale The Voluptuous Horror of Karen Black prestal byť so svojimi klišě pózami, oblekmi a celkovým prejavom vtipný asi po piatich minútach. A vôbec ma nezaujíma, že sa speváčka Kembra Pfahler s oboma nasledujúcimi interpretmi kamaráti. Pre mňa to bola proste sračka.

Antony a jeho hlas
To Antony Hegarty so svojimi The Johnsons bol niekde úplne inde. Možno aj on sám vo svojej tvorbe sem-tam upadá do nejakých klišé, no všetko to dokáže vyrovnať úžasným hlasovým fondom. Koncertne to bolo podobné: Jeho klavír, doplnený o sláčiky, akustickú gitaru, basu a minimalistické bicie, znel spočiatku až príliš dokonalo a nebyť hlasu, ktorý sa jednoducho nedá nazvať inak ako fascinujúci, bol by to možno až robotický výkon. Zmena prišla v momente, keď sa po niekoľkých sekundách zastavil v tracku Another World a poprosil zvukára, aby dal všetko hlasnejšie. Vtedy sa všekto vrátilo na Zem a intenzita Antonyho výkonu rástla z piesne do piesne až do vygradovaného konca.

Komorný set excentrických sestier
Zatiaľ čo od Antonyho sa takmer všetko, čo predviedol dalo očakávať, CocoRosie, teda sestry Bianca a Sierra, sprevádzané len klaviristom a perkusionistom, výrazne prekvapili. Či už to bolo vtipnou uvoľnenosťou pri úvodnom klikovaní, kým sa niekoľko minút čakalo na sprievodných hudobníkov, ale napríklad aj tým, že mimo pozmenenej Promise úplne vynechali zo setlistu skladby z posledného albumu The Adventures of Ghosthorse and Stillborn. Mimo noviniek, z ktorých sa len veľmi ťažko dá určiť, kam bude ich nová platňa smerovať, sa tak s radosťou vracali k prvým dvom, prevažne akustickým nahrávkam. Išlo o vytvorenie silnej atmosféry a ich vystúpenie, presahujúce od komornej akustickej hudby, cez pop, elektroniku až k folku, malo zásadnú spoločnú vlastnosť: znelo rozprávkovo. Možno aj pre obrovský talent oboch sestier, jednej vyštudovanej opernej speváčky a druhej umrnčanej introvertke s nalepovacím plnofúzom, ktorej hlas sa dá vlastne pokladať za charakteristický znak dua.

Antony skončili so svojim koncertom vo chvíli, kedy si možno gradácia vyžadovala ešte jednu, či viac skladieb. Svoju misiu však dokončil na pódiu s CocoRosie. Spoločný a možno aj tak trocha očakávaný prídavok v podobe Beautiful Boyz a By Your Side bol spontánny a uvoľnený, teda priniesol to, čo možno chýbalo samotnému koncertu The Johnsons chýbalo. Trojica s úžasnými hlasivkami tak plne využila to, že im skoro celá hala Donaufestival ležala pri nohách a spoločne dokončila večer, ktorý mi stále asociuje jedno slovo: dobrodružstvo.

Donaufestival 2009, Krems, 1. 5. 09