Creepy Teepee, Kutná Hora, 15. - 18. 7. 10
25.7.2010 | Autor: Milan Bachan | sekce: živě
Letných festivalov v našich končinách pribúda každým rokom ako húb po daždi. Niektoré vydržia fungovať pár rokov, niektoré po dvoch, troch ročníkoch skončia. Ich najväčším problémom je asi to, že sa v podstate od tých druhých výrazne neodlišujú. Na každom hrá tá istá skupina domácich kapiel doplnená o pár „hviezdnych“ zo zahraničia. Na jednej strane program síce nikoho neurazí, na druhej tým, ktorí sa o súčasnú hudbu zaujímajú viac než prostredníctvom medií ako MTV a našich komerčných rádií, ostávalo cestovať za ňou len do zahraničia. Až do minulého roka, keď sa na festivalovej mape objavil festival Creepy Teepee v Kutnej Hore. Festival, kde ide čisto len o hudbu. Jedno pódium na dvore bývalej Jezuitskej koleje, kde vás nikto nebombarduje reklamami, nikto vám nepchá do rúk žiadny leták. Pri vchode vás privíta len jednoduchá nenápadná A4 s menom festivalu a usmievajúci sa usporiadatelia, korí vás do vnútra areálu pustia aj bez prešacovania. Od štvrtka 15. júla až do nedele 18. sa tak účastníci mohli sústrediť len na interpretov, ktorí práve začínajú, alebo o ktorých čítate na zahraničných nezávislých blogoch či portáloch.
Momentálne letí one-(wo)man band
Jeden človek na pódiu, ktorý ovláda všetko. Niektorí tvoria hudbu priamo na pódiu prostredníctvom množstva mašiniek rozložených na jednom stole, niekto si pustí sample, či rovno hotové pesničky, do ktorých spieva. Tak to robila napríklad kanadská speváčka Nikki Never alias Terror Bird. Svojim spevom ale príliš nezaujala a v celkovom line-upe zaujala skôr miesto hudobnej vaty. Jednoducho, žiadalo sa trochu viac. Jej americkí kolegovia Pictureplane a Philip Seymour Hoffman narozdiel od nej k spevu pridali aj hru na hudobných inštrumentoch. Hlavne na Philipovi bolo vidno, že si šancu hrať na európskom festivale naplno užíva. Až tak, že vo svojom programe nestíhal ani všetko to, čo chcel do neho zahrnúť. V rýchlosti mu tak napríklad vypadla maska, ktorú si chcel natiahnuť na hlavu pred svojim presunom od gitary a synťákov k bubnu. Nakoniec sa mu aspoň podarilo rozbiť detské klávesy a tým obohatiť svoj set o punkový nádych.
Keď hovoríme o one man projektoch, všetky predošlé zatienil Freddy Rupert alias Former Ghosts. Prirovnávanie jeho hlasu k Ianovi Curtisovi naozaj platí a jeho spev dokáže učarovať. Možno tak trochu na škodu bolo, že podklady si púšťal len z počítača. Pozíciu piatkového headlinera si však zastal viac než obstojne a zaradil sa k tomu najlepšiemu, čo bolo možné na tomto festivale vzhliadnuť. Vidno, že sa hudobne Freddy čo to podučil od Jamieho Stewarta z Xiu Xiu a do piesni dokáže rovnako vkladať tmavšie a depresívnejšie experimentálne prvky, ktoré spoločne s vysamplovanou melódiou fungujú dokonale. Berte to rovno ako pozvánku na ich spoločný novembrový koncert.
Americká road movie, výlet do Afriky
Niekto povedal, že všetky možné kombinácie akordov už vyčerpali Beatles. Minimálne u tých základných to je určite pravda. Nebráni to však tomu, aby vznikali nové piesne založené na ich opätovných kombináciách a rozdielnych variáciách. Otázkou ostáva, ako to urobiť tak, aby výsledná pieseň neznela tak, ako dvadsať tých, ktoré napísal niekto pred vami. Nepodarkov sú plné domáce rádia. Kapela Air Waves na to zjavne recept má. Jednoduchá hudba v tom najtypickejšom zložení gitara, basa, bicie, dokázala osloviť. Človek akoby cestoval po Amerike sťaby osamelý hrdina nízkorozpočtového road movie a do toho mu hral vynikajúci soundtrack, spievaný sympatickým ženským hlasom, vystihujúci jeho pocity úzkosti, ale aj radosti. Ešte do teplejších končín zaviedlo účastníkov vo štvrtok podvečer duo Rainbow Arabia. Tí sa tak trochu zviezli na vlne novej módy záujmu o africké motívy, nie je tomu však vôbec na škodu. Spojenie moderných beatov s arabskými motívmi fungovalo. Rovnako, ako aj záverečný improvizovaný prídavok venovaný práve festivalu Creepy Teepee.
Klubová scéna pod šírym nebom
Asi najsilnejší line-up ponúkol piatok. Po lo-fi úvode amerických Spookfish a už spomínaných Air Waves došlo na najväčšie lákadlá festivalu. Z britských ostrovov príchodiaci Male Bonding prišli ukázať, prečo sa o nich v tomto roku tak často píše. V krátkosti a rýchlo ukázali svoje poňatie lo-fi punku a noise rocku. Bez zbytočných rečí a obkecov predviedli jazdu toho, čo je momentálne in na klubovej scéne za morom a oceánom. Práve odtiaľ akoby trojica čerpala inspiráciu oveľa viac ako z domovských ostrovov.
Keď hovorime o tom, ktorých interpretov momentálne „hypujú“ nezávislé hudobné portály za morom, nesmieme zabudnúť ani na projekt Toro Y Moi. Chaz Bundick si so sebou priviezol aj hudobný sprie a tak jeho elektronické veci nabrali ešte výraznejší rockovejší nádych a zaradil sa tak k highlightom celého festivalu. Postupné dávkovanie hudobných lahôdiek si užívalo aj samotné publikum. Dôkazom toho môže byť aj menší mosh pit, ktorý sa strhol hneď po nástupe Vivian Girls na pódium. Ten vyčaril dievčatám ešte väčší úsmev na tvári a možno aj vďaka tomu sa speváčka Cassie Ramone cítila istejšie, keď vybrnkávala jednoduché sóla. Až také jednoduché, že jeden účastník ich vyhlásil za primitívne. Toto však nebol festival, kde sa skupina dlhovlasých ukája nad čo najdlhším a úžasnejšie zahratým riffom. Niekedy platí, že menej je viac, a práve na skupiny z minulosti raziace toto pravidlo odkazuje trojica dievčat z Brooklynu. Ohlasy na ich hudbu im dávajú za pravdu, že to robia dobre.
Na piatkovú dávku punku v sobotu voľne nadviazali aj Ampere. Tí však nezobrali nikoho na žiadnu vyhliadkovú cestu, ale rovno na cestu super rýchlym tryskáčom. Ich smršť minútových hardcore songov sa dala premeškať len prostým čakaním na jedno pivo. Niekto by sa mohol spýtať, či im to vlastne stojí za to cestovať, aby mohli zahrať len dvadsaťminutový koncert. Účastník ich vystúpenia však dá za pravdu, že tá smršt za to stojí. Už za podstatne horšieho počasia vystúpili večer ich krajania These Are Powers a pozvánka tancujúcemu publiku, aby sa k nim pripojili na pódiu sa pri ich hudbe pýtala sama. Sobotňajší večer tým pádom nepokazil ani silný dažd a do rytmu si poklopával každý, či už moknúci priamo pod pódiom, či skrývajúci sa v merchandise stane, alebo v samotnej koleji. Akurát tá trojmetrová diera v zemi, sťaby umelecké dielo, sa osamelo plnila vodou.
Ostrava mala Reginu, Kutná Hora Chrisa Garneaua
Najväčším lákadlom na tohtoročnom Colours of Ostrava bola pre mňa jednoznačne klaviristka Regina Spektor. Jej vystúpenie však dokázal z časti nahradiť iný pianista z New Yorku. A to mladý, dosť nesmelý Chris Garneau. Práve počas jeho intímneho setu, kde k jeho komorným melódiám ponúkal obecenstvu ešte dávku smutnejších textov sa spustil dážď. Ten sa dal čakať už od sobotňajšieho popoludnia, ale spúšťačom bolo možno práve Chrisovo vystúpenie. Náladu počas neho však istotne nepokazil. Ba akoby ešte zvýraznil romantiku jeho piesni tak, že jej miestami bolo až príliš. Pod vplyvom dažďových kvapiek sa publikum ešte viac nahrnulo k pódiu a dychtivo hltalo nesmelé verše z jeho úst. Pri Chrisovi ešte aj samotná Regina vyznieva smelšie a to je možno jeho najväčší problém. Všetkého veľa škodí, aj utiahnutosti.
Hudba anglickej mládeže
Pri pohľade na dvojicu Dam Mantle, to vyzeralo tak, že tí najmladší v areáli sa nachádzajú priamo na pódiu. V hudobnej produkcii však vek rolu nehrá. Hoci pri vypočutí si ich nahrávok na Myspace to neznie príliš lákavo (aspoň pre mňa), živé prevedenie skladieb ukázalo opak. Možno to bolo dané tým, ako si dvojica svoj pobyt na festivale užívala (veľa ich zrejme ešte nehrali). Kooperácia fungovala na výbornú a drobné chyby pri mačkaní toho množstva tlačidiel každý odpustil a prehliadol. Pri trojici A Grave With No Name už boli očakávania väčšie a ich naplnenie zrejme aj ťažšie. Azda najvýraznejšie zapôsobili dve pomalé skladby, ktoré zaspieval Alex Shields bez zvuku bicích. Celkový set hoc nesklamal, mohol byť určite lepší a výraznejší. Takto sa ich vystúpenie zaradilo niekde pred vystúpenie Terrible Eagle. U tých síce počas vystúpenia rovnica klasický gitarový rock v spojení s modernými beatmi a jednoduchým bubnovanim fungovala, po koncerte sa však získaný dojem strašne rýchlo vytratil. Asi tak ako tomu bolo aj pri Collapsing Opposites, ktorí festival otvarali, či Silk Flowers.
Menej je niekedy viac
Ak porovnávame kapely Moon Duo a Nadja asi najviditeľnejším spoločným prvkom bude osadenstvo – muži so sivou bradou a ženská polka kapely. Po odohraní oboch koncertoch aj to, že obe duá presne vedia, čo robia a robia to naozaj kvalitne, hoc jednoducho a nenápadne. Bez zbytočnej veľkoleposti a pútania pozornosti počas vystúpenia. Moon Duo v prvý deň festivalu ukázali, že psychadélia sa dá robiť aj vo dvojici a že prekvapenie nemusí prísť len na konci, ale niekedy už aj na začiatku festivalu. Ripley Johnson (inak aj z kapely Wooden Shjips) hral sóla a Samae Yanada stala za veľkým stolom plným škatuliek, ktorými doplňala gitaru o temné noisové prvky. Na rozdiel od Moon Dua, pri Nadji mal škatuľky pod palcom Aidan Bake. A povedal by som, že so všetkých interpretov ich ovládal asi najlepšie. Svoj set začali sláčikmi (Leah Buckareff už tradične otočená chrbtom k publiku) a postupne stavali hlukové steny, aby ich mohli časom nechať zbúrať. Hoci stihli zahrať len dva songy, stačilo to, aby vytvorili pochmúrnu atmosféru, ktorá bola jednoducho dokonalá. A je jedno, či budete označovať ich hudbu ako drone metal, alebo ambient, hrať sa s emóciami pomocou svojich hudobných nástrojov je jednoducho Nadjin trademark.
Každodenná afterparty
Na väčšine tuzemských festivaloch (s výnimkou tanečných) je problém to, že po skončení koncertov proste väčšina stageov zhasne a vy, akurát správne „naštartovaní“, nemáte kde schladiť hlavu. Na Creepy Teepee sa tak dalo učiniť v klube Česká 1. Už v prvý deň sa to rozrástlo hlavne na okolie klubu, kde sa združovali ľudia v priateľských rozhovoroch a debatách. Vo vnútri to bola totiž hotová sauna. Aspoň prvé dva dni festivalu, keď ešte nebolo ani chýru po daždi. Práve na afterparty dostali šancu predviesť sa aj domáce projekty ako My Dead Cat, či No Pavarotti. No v porovnaní s hudbou zahranou na hlavnom pódiu výraznejšie nezaujali.
Creepy záver Creepy festivalu
Okrem už spomenutých kapiel mi nedá zabudnúť na ruské duo Love Cult z ďalekého Sibíru, ktoré sa predstavilo intímnym akustickým setom, doplneným zaujímavým štýlom spevu speváčky Anyi. Viac ako samotný set však potešilo asi to, že kapela vydržala až do konca festivalu a to najmä z dôvodu, že cenu za najkrajšiu interpretku festivalu by vyhrala práve Anya. Je veľká škoda, že kvôli ochoreniu speváčky nakoniec nedorazili Memoryhouse a nedeľný program bol kvôli tomu o čosi kratší. Každopádne zakončil sa viac než zaujímavým predstavením dua Captian Ahab. Neviem, ako presne popísať ich vystúpenie. Skrátka, jeden spevák, ktorý sa stará aj o sample a jeden tanečník, úchylný tanečník v plavkách, ktorý mal na starosti to, aby každý skákal a tancoval. A do toho všetkého ide prednahrávaná projekcia, lepšie povedané úchylná projekcia. A hudobne hodnotenie? Úchylná disko hudba s úchylnými texty. Človek až chvíľami začínal pochybovať, či je ešte stále správne na festivale Creepy Teepee. A práve ten prvý prívlastok „creepy“ dával správnu odpoveď a naberal na význame. Neviem, či to bolo robené zámerne, ale ak hej, tak klobúk dole organizátorom za originálnu bodku a geniálny „creepy“ záver festivalu.
Creepy Teepee Festival je bez preháňania jednou z udalostí tohto leta. Nepotrebuje k tomu vyslúžilú hviezdu na konci svojej bohatej kariéry, stačí mu odvaha doviesť do týchto končín kapely neopozerané a neprefláknuté. A to aj za tú cenu, že výberom neosloví širokú masu domáceho, hudobne lenivého, publika. A to, že vo svete frčí momentálne každý na synťákoch a samploch a nie každému sa to darí robiť originálne (podobných projektov bolo tento rok asi až veľa)? Aspoň máme šancu to vidieť naživo. Preto za organizáciu a hlavne za ODVAHU voziť sem takúto hudbu, si zaslúži AM 180 Collective veľké uznanie a ja im osobne dakujem.
Letných festivalov v našich končinách pribúda každým rokom ako húb po daždi. Niektoré vydržia fungovať pár rokov, niektoré po dvoch, troch ročníkoch skončia. Ich najväčším problémom je asi to, že sa v podstate od tých druhých výrazne neodlišujú. Na každom hrá tá istá skupina domácich kapiel doplnená o pár „hviezdnych“ zo zahraničia. Na jednej strane program síce nikoho neurazí, na druhej tým, ktorí sa o súčasnú hudbu zaujímajú viac než prostredníctvom medií ako MTV a našich komerčných rádií, ostávalo cestovať za ňou len do zahraničia. Až do minulého roka, keď sa na festivalovej mape objavil festival Creepy Teepee v Kutnej Hore. Festival, kde ide čisto len o hudbu. Jedno pódium na dvore bývalej Jezuitskej koleje, kde vás nikto nebombarduje reklamami, nikto vám nepchá do rúk žiadny leták. Pri vchode vás privíta len jednoduchá nenápadná A4 s menom festivalu a usmievajúci sa usporiadatelia, korí vás do vnútra areálu pustia aj bez prešacovania. Od štvrtka 15. júla až do nedele 18. sa tak účastníci mohli sústrediť len na interpretov, ktorí práve začínajú, alebo o ktorých čítate na zahraničných nezávislých blogoch či portáloch.
Momentálne letí one-(wo)man band
Jeden človek na pódiu, ktorý ovláda všetko. Niektorí tvoria hudbu priamo na pódiu prostredníctvom množstva mašiniek rozložených na jednom stole, niekto si pustí sample, či rovno hotové pesničky, do ktorých spieva. Tak to robila napríklad kanadská speváčka Nikki Never alias Terror Bird. Svojim spevom ale príliš nezaujala a v celkovom line-upe zaujala skôr miesto hudobnej vaty. Jednoducho, žiadalo sa trochu viac. Jej americkí kolegovia Pictureplane a Philip Seymour Hoffman narozdiel od nej k spevu pridali aj hru na hudobných inštrumentoch. Hlavne na Philipovi bolo vidno, že si šancu hrať na európskom festivale naplno užíva. Až tak, že vo svojom programe nestíhal ani všetko to, čo chcel do neho zahrnúť. V rýchlosti mu tak napríklad vypadla maska, ktorú si chcel natiahnuť na hlavu pred svojim presunom od gitary a synťákov k bubnu. Nakoniec sa mu aspoň podarilo rozbiť detské klávesy a tým obohatiť svoj set o punkový nádych.
Keď hovoríme o one man projektoch, všetky predošlé zatienil Freddy Rupert alias Former Ghosts. Prirovnávanie jeho hlasu k Ianovi Curtisovi naozaj platí a jeho spev dokáže učarovať. Možno tak trochu na škodu bolo, že podklady si púšťal len z počítača. Pozíciu piatkového headlinera si však zastal viac než obstojne a zaradil sa k tomu najlepšiemu, čo bolo možné na tomto festivale vzhliadnuť. Vidno, že sa hudobne Freddy čo to podučil od Jamieho Stewarta z Xiu Xiu a do piesni dokáže rovnako vkladať tmavšie a depresívnejšie experimentálne prvky, ktoré spoločne s vysamplovanou melódiou fungujú dokonale. Berte to rovno ako pozvánku na ich spoločný novembrový koncert.
Americká road movie, výlet do Afriky
Niekto povedal, že všetky možné kombinácie akordov už vyčerpali Beatles. Minimálne u tých základných to je určite pravda. Nebráni to však tomu, aby vznikali nové piesne založené na ich opätovných kombináciách a rozdielnych variáciách. Otázkou ostáva, ako to urobiť tak, aby výsledná pieseň neznela tak, ako dvadsať tých, ktoré napísal niekto pred vami. Nepodarkov sú plné domáce rádia. Kapela Air Waves na to zjavne recept má. Jednoduchá hudba v tom najtypickejšom zložení gitara, basa, bicie, dokázala osloviť. Človek akoby cestoval po Amerike sťaby osamelý hrdina nízkorozpočtového road movie a do toho mu hral vynikajúci soundtrack, spievaný sympatickým ženským hlasom, vystihujúci jeho pocity úzkosti, ale aj radosti. Ešte do teplejších končín zaviedlo účastníkov vo štvrtok podvečer duo Rainbow Arabia. Tí sa tak trochu zviezli na vlne novej módy záujmu o africké motívy, nie je tomu však vôbec na škodu. Spojenie moderných beatov s arabskými motívmi fungovalo. Rovnako, ako aj záverečný improvizovaný prídavok venovaný práve festivalu Creepy Teepee.
Klubová scéna pod šírym nebom
Asi najsilnejší line-up ponúkol piatok. Po lo-fi úvode amerických Spookfish a už spomínaných Air Waves došlo na najväčšie lákadlá festivalu. Z britských ostrovov príchodiaci Male Bonding prišli ukázať, prečo sa o nich v tomto roku tak často píše. V krátkosti a rýchlo ukázali svoje poňatie lo-fi punku a noise rocku. Bez zbytočných rečí a obkecov predviedli jazdu toho, čo je momentálne in na klubovej scéne za morom a oceánom. Práve odtiaľ akoby trojica čerpala inspiráciu oveľa viac ako z domovských ostrovov.
Keď hovorime o tom, ktorých interpretov momentálne „hypujú“ nezávislé hudobné portály za morom, nesmieme zabudnúť ani na projekt Toro Y Moi. Chaz Bundick si so sebou priviezol aj hudobný sprie a tak jeho elektronické veci nabrali ešte výraznejší rockovejší nádych a zaradil sa tak k highlightom celého festivalu. Postupné dávkovanie hudobných lahôdiek si užívalo aj samotné publikum. Dôkazom toho môže byť aj menší mosh pit, ktorý sa strhol hneď po nástupe Vivian Girls na pódium. Ten vyčaril dievčatám ešte väčší úsmev na tvári a možno aj vďaka tomu sa speváčka Cassie Ramone cítila istejšie, keď vybrnkávala jednoduché sóla. Až také jednoduché, že jeden účastník ich vyhlásil za primitívne. Toto však nebol festival, kde sa skupina dlhovlasých ukája nad čo najdlhším a úžasnejšie zahratým riffom. Niekedy platí, že menej je viac, a práve na skupiny z minulosti raziace toto pravidlo odkazuje trojica dievčat z Brooklynu. Ohlasy na ich hudbu im dávajú za pravdu, že to robia dobre.
Na piatkovú dávku punku v sobotu voľne nadviazali aj Ampere. Tí však nezobrali nikoho na žiadnu vyhliadkovú cestu, ale rovno na cestu super rýchlym tryskáčom. Ich smršť minútových hardcore songov sa dala premeškať len prostým čakaním na jedno pivo. Niekto by sa mohol spýtať, či im to vlastne stojí za to cestovať, aby mohli zahrať len dvadsaťminutový koncert. Účastník ich vystúpenia však dá za pravdu, že tá smršt za to stojí. Už za podstatne horšieho počasia vystúpili večer ich krajania These Are Powers a pozvánka tancujúcemu publiku, aby sa k nim pripojili na pódiu sa pri ich hudbe pýtala sama. Sobotňajší večer tým pádom nepokazil ani silný dažd a do rytmu si poklopával každý, či už moknúci priamo pod pódiom, či skrývajúci sa v merchandise stane, alebo v samotnej koleji. Akurát tá trojmetrová diera v zemi, sťaby umelecké dielo, sa osamelo plnila vodou.
Ostrava mala Reginu, Kutná Hora Chrisa Garneaua
Najväčším lákadlom na tohtoročnom Colours of Ostrava bola pre mňa jednoznačne klaviristka Regina Spektor. Jej vystúpenie však dokázal z časti nahradiť iný pianista z New Yorku. A to mladý, dosť nesmelý Chris Garneau. Práve počas jeho intímneho setu, kde k jeho komorným melódiám ponúkal obecenstvu ešte dávku smutnejších textov sa spustil dážď. Ten sa dal čakať už od sobotňajšieho popoludnia, ale spúšťačom bolo možno práve Chrisovo vystúpenie. Náladu počas neho však istotne nepokazil. Ba akoby ešte zvýraznil romantiku jeho piesni tak, že jej miestami bolo až príliš. Pod vplyvom dažďových kvapiek sa publikum ešte viac nahrnulo k pódiu a dychtivo hltalo nesmelé verše z jeho úst. Pri Chrisovi ešte aj samotná Regina vyznieva smelšie a to je možno jeho najväčší problém. Všetkého veľa škodí, aj utiahnutosti.
Hudba anglickej mládeže
Pri pohľade na dvojicu Dam Mantle, to vyzeralo tak, že tí najmladší v areáli sa nachádzajú priamo na pódiu. V hudobnej produkcii však vek rolu nehrá. Hoci pri vypočutí si ich nahrávok na Myspace to neznie príliš lákavo (aspoň pre mňa), živé prevedenie skladieb ukázalo opak. Možno to bolo dané tým, ako si dvojica svoj pobyt na festivale užívala (veľa ich zrejme ešte nehrali). Kooperácia fungovala na výbornú a drobné chyby pri mačkaní toho množstva tlačidiel každý odpustil a prehliadol. Pri trojici A Grave With No Name už boli očakávania väčšie a ich naplnenie zrejme aj ťažšie. Azda najvýraznejšie zapôsobili dve pomalé skladby, ktoré zaspieval Alex Shields bez zvuku bicích. Celkový set hoc nesklamal, mohol byť určite lepší a výraznejší. Takto sa ich vystúpenie zaradilo niekde pred vystúpenie Terrible Eagle. U tých síce počas vystúpenia rovnica klasický gitarový rock v spojení s modernými beatmi a jednoduchým bubnovanim fungovala, po koncerte sa však získaný dojem strašne rýchlo vytratil. Asi tak ako tomu bolo aj pri Collapsing Opposites, ktorí festival otvarali, či Silk Flowers.
Menej je niekedy viac
Ak porovnávame kapely Moon Duo a Nadja asi najviditeľnejším spoločným prvkom bude osadenstvo – muži so sivou bradou a ženská polka kapely. Po odohraní oboch koncertoch aj to, že obe duá presne vedia, čo robia a robia to naozaj kvalitne, hoc jednoducho a nenápadne. Bez zbytočnej veľkoleposti a pútania pozornosti počas vystúpenia. Moon Duo v prvý deň festivalu ukázali, že psychadélia sa dá robiť aj vo dvojici a že prekvapenie nemusí prísť len na konci, ale niekedy už aj na začiatku festivalu. Ripley Johnson (inak aj z kapely Wooden Shjips) hral sóla a Samae Yanada stala za veľkým stolom plným škatuliek, ktorými doplňala gitaru o temné noisové prvky. Na rozdiel od Moon Dua, pri Nadji mal škatuľky pod palcom Aidan Bake. A povedal by som, že so všetkých interpretov ich ovládal asi najlepšie. Svoj set začali sláčikmi (Leah Buckareff už tradične otočená chrbtom k publiku) a postupne stavali hlukové steny, aby ich mohli časom nechať zbúrať. Hoci stihli zahrať len dva songy, stačilo to, aby vytvorili pochmúrnu atmosféru, ktorá bola jednoducho dokonalá. A je jedno, či budete označovať ich hudbu ako drone metal, alebo ambient, hrať sa s emóciami pomocou svojich hudobných nástrojov je jednoducho Nadjin trademark.
Každodenná afterparty
Na väčšine tuzemských festivaloch (s výnimkou tanečných) je problém to, že po skončení koncertov proste väčšina stageov zhasne a vy, akurát správne „naštartovaní“, nemáte kde schladiť hlavu. Na Creepy Teepee sa tak dalo učiniť v klube Česká 1. Už v prvý deň sa to rozrástlo hlavne na okolie klubu, kde sa združovali ľudia v priateľských rozhovoroch a debatách. Vo vnútri to bola totiž hotová sauna. Aspoň prvé dva dni festivalu, keď ešte nebolo ani chýru po daždi. Práve na afterparty dostali šancu predviesť sa aj domáce projekty ako My Dead Cat, či No Pavarotti. No v porovnaní s hudbou zahranou na hlavnom pódiu výraznejšie nezaujali.
Creepy záver Creepy festivalu
Okrem už spomenutých kapiel mi nedá zabudnúť na ruské duo Love Cult z ďalekého Sibíru, ktoré sa predstavilo intímnym akustickým setom, doplneným zaujímavým štýlom spevu speváčky Anyi. Viac ako samotný set však potešilo asi to, že kapela vydržala až do konca festivalu a to najmä z dôvodu, že cenu za najkrajšiu interpretku festivalu by vyhrala práve Anya. Je veľká škoda, že kvôli ochoreniu speváčky nakoniec nedorazili Memoryhouse a nedeľný program bol kvôli tomu o čosi kratší. Každopádne zakončil sa viac než zaujímavým predstavením dua Captian Ahab. Neviem, ako presne popísať ich vystúpenie. Skrátka, jeden spevák, ktorý sa stará aj o sample a jeden tanečník, úchylný tanečník v plavkách, ktorý mal na starosti to, aby každý skákal a tancoval. A do toho všetkého ide prednahrávaná projekcia, lepšie povedané úchylná projekcia. A hudobne hodnotenie? Úchylná disko hudba s úchylnými texty. Človek až chvíľami začínal pochybovať, či je ešte stále správne na festivale Creepy Teepee. A práve ten prvý prívlastok „creepy“ dával správnu odpoveď a naberal na význame. Neviem, či to bolo robené zámerne, ale ak hej, tak klobúk dole organizátorom za originálnu bodku a geniálny „creepy“ záver festivalu.
Creepy Teepee Festival je bez preháňania jednou z udalostí tohto leta. Nepotrebuje k tomu vyslúžilú hviezdu na konci svojej bohatej kariéry, stačí mu odvaha doviesť do týchto končín kapely neopozerané a neprefláknuté. A to aj za tú cenu, že výberom neosloví širokú masu domáceho, hudobne lenivého, publika. A to, že vo svete frčí momentálne každý na synťákoch a samploch a nie každému sa to darí robiť originálne (podobných projektov bolo tento rok asi až veľa)? Aspoň máme šancu to vidieť naživo. Preto za organizáciu a hlavne za ODVAHU voziť sem takúto hudbu, si zaslúži AM 180 Collective veľké uznanie a ja im osobne dakujem.
Online verze stránky: https://www.muzikus.cz/zive/Creepy-Teepee-Kutna-Hora-15-18-7-10~25~cervenec~2010/