Colours of Ostrava, Ostrava, 10. - 13. 7. 08
22.7.2008 | Autor: Filip Drábek | sekce: živě
Minuloročný report z Colours of Ostrava som končil vetami: „Colours svojou pestrosťou v našich krajoch nemá obdoby. A nám, návštevníkom zostáva len dúfať, že si svoju pestrosť zachová a zvýši počet zaujímavých interpretov.“ Pri pohľade na tohtoročný lineup musím konštatovať, že bol minimálne rovnako kvalitný, ak nie ešte lepší a slová Zlaty Holušovej z bulletinu festivalu, kde hovorí, že to je najsilnejší ročník festivalu nie sú tak ďaleko od pravdy. V prvom rade po organizačnej stránke cítiť z Colours už nesmiernu zabehanosť, ktorú neprekvapí ani dažďová smršť, ktorá napríklad zničila tohtoročný Creamfields.
O tom, že lineup nebol úplne vyvážený, môžeme viesť polemiky a v podstate to závisí len od osobného vkusu každého zo súčastnených. Každopádne, ak beriem štvrtkový večer len ako warmup pre náročnejšie publikum, Jan Garbarek s Trilokom Gurtu splnili úlohu a Nemec Shantel so svojim Bucovina Club Orchestrom pekne pripomenul divokú balkánsku tancovačku, z minulého roka, keď festival otváral Goran Bregovič.
Atmosféra bola náležite temná
Stúpajúcu tendenciu potvrdil piatkový program, ktorému kraľovala austrálčanka so švédskymi koreňmi - Inga Liljeström. A festivalová brožúra opäť neklamala, keď túto temnú divu prirovnávala s Lamb a Portishead, pretože jej hlas znel ako kombinácia Lou Rhodes s Beth Gibbons a koncert priniesol atmosféru ako zo slávneho newyorského Roseland koncertu Portishead. Elektronika len jemne podfarbovala akustické aranžmány vytvorené klasickou kapelou, ktorej dominovalo čello, no predovšetkým hlas záhadný a krištáľovo čistý zároveň. Atmosféra bola náležite temná, no nie prvoplánovo. Napadá ma ešte jedno slovo – famózne.
Neznamená to, že by hrali zle, ale určite nenadchli...
Naopak, Happy Mondays by možno už mohli odísť do výslužby. Shaun Ryder bol unavenejší, ako som predpokladal, jeho frontmanskú prácu tak za neho odvádzal tanečník Bez a predovšetkým speváčka Rowetta poctivo ťahajúca každý refrén. Happy Mondays už nie sú 24 hour party people, ale kapelou štyridsiatnikov vysávajúcich posledné možnosti zo svojej slávy spred dvadsiatich rokov. Neznamená to, že by hrali zle, ale určite nenadchli.
Rovnako nenadchli ani The Dandy Warhols a to predovšetkým svojou schopnosťou unudiť publikum psychedelickou introvernosťou, z ktorej môže mať radosť nanajvyš pár ľudí a traja páni s jednou dámou na pódiu. Všetkým dôverne známe hity potešili, rovnako ako skladby v rýchlejšom tempe, to bolo ale asi tak všetko.
Najkrajší folk bez “kotlikárskeho“ pátosu
Sobotný program stál kdesi na vrchole pomyselnej festivalovej sinusoidy a postarali sa o to predovšetkým tri magické dámy. Tí, ktorí v Tente zniesli neznesiteľné teplo dostali za odmenu krehké folkové skladby v podaní Lou Rhodes. Sama s gitarou tak naservírovala ten najkrajší folk bez “kotlikárskeho“ pátosu. Samotné skladby znejú predovšetkým kvôli unikátnemu hlasu ako akustický koncert Lamb a je dosť možné, že keby sa ich Andy Barlow ujal, mohol by vzniknúť ďalší album tohto dua. Lou je však evidentne na sólovej dráhe spokojná a na časy so svojou kapelou si zaspomínala akurát skladbou Gabriel. S úsmevom na tvári na záver koncertu predstavovala pieseň Rain, aby sa slová z toho textu naplnili do bodky a dážď skutočne prišiel.
A zastavila ho až ďalšia čarodejnica a majiteľka nezameniteľného vokálu – Sinead O’ Connor. A akoby pokračovala v tom, s čím začala o pár hodín skôr Lou. Nepriniesla totiž ani rockovú, ani reggae kapelu, akurát dvoch gitaristov a tak aj tie najznámejšie skladby, vrátane stale rovnako intenzívnej Nothing Compares 2 U, padli do folkovej úpravy. Aj napriek chorobe odviedla bez hlbšieho ponoru profesionálne vystúpenie. Nič viac, nič menej.
Na prezdobenom pódiu...
Goldfrapp naopak potešili opakom minimalistickej zostavy Sinead. Na prezdobenom pódiu tak okrem speváčky Alison a multiinštrumentalistu Willa Gregoryho stála klasická sprievodná kapela doplnená o nie príliš klasickú harfu. Kvôli tejto aranžérskej bohatosti a často až preplnenosti sa v celkovom zhluku zvukov strácal vokál, keďže Alison, narozdiel od dvoch vyššie zmieňovaných dám, nedisponuje až takým výrazným hlasom a z väčšej časti sa tak spolieha na atmosféru hlasom vytvorenú. Elektronika nedostala takmer žiadny priestor, všetko bolo zahrané naživo a to nielen aktuálne skladby z takmer folkového albumu Seventh Tree, ale aj tanečné veci zo Supernature a Black Cherry. A aby pani speváčka len umocnila celkový pocit nadľudskosti, ktorý vyvolávala, spustila sa s poslednými tónmi Strict Machine búrka, ktorá ovyplyvnila celé pokračovanie Colours na najbližších dvadsaťštyri hodín.
Švédski retro-swingoví Koop tak svoju zábavnú, no rovnako aj hodnotnú produkciu hrali len hŕstke ľudí ochotných moknúť v daždi, pripomínajúcom polievanie z požiarnických hadíc. Škoda len, že sa pred časom pohádali so speváčkou Yukimi Nagano a tak jej hlas, ktorý bol pre Koop často trademarkom nahradili síce príjemným, no celkom obyčajným hlasom Hilde Louise Asbjornsenovej. Koop sú hraví a ich poctivá inštrumentácia nezapácha jazzovou nadnesenosťou. Veď ako hovoril sám veľký Tony Wilson, objaviteľ Happy Mondays, jazz je len útočiskom pre netalentovaných.
Počasie si z nás naďalej veselo uťahovalo a tak s poslednými tónmi I See Another You pršať prestalo, aby sa dážď v plnej sile mohol vrátiť na posledný večer, kde to však pri freneticky hrajúcim gypsy-punkáčom Gogol Bordello bolo každému jedno. Organizátori si lepší “zatvárak“ ako je Eugene Hutz a jeho partia ani nemohli priať. Je jedno, že ich skladby sú monotónne a často ani nezistíte, že sa jedna skončila a pokračuje druhá. Majú totiž takú energiu, z ktorej sa dá čerpať ešte aj po štvordňovom hudobnom maratóne. Pravá kapela na festival.
Ešte raz sa vrátim k vlaňajším Colours. Report som začínal slovami, že nie je veľa festivalov v našom okolí, ktoré by sa svojou úrovňou za pár rokov vyšvihli na také miesto. Tento ročník potvrdil stúpajúcu tendenciu, neviem či po návštevníckej stránke, no po hudobnej určite. Colours of Ostrava už dávno nie je festivalom world music. Jedine, ak by ste si slová world music zobrali doslovne a preložili si to ako hudba z celého sveta.
Colours of Ostrava, Ostrava, 10. – 13. 7. 08
>> Colours of Ostrava 2008 >> reportáž > foto - 1. část > > foto - 2.část > foto - 3.část > rozhovor s Lou Rhodes
Minuloročný report z Colours of Ostrava som končil vetami: „Colours svojou pestrosťou v našich krajoch nemá obdoby. A nám, návštevníkom zostáva len dúfať, že si svoju pestrosť zachová a zvýši počet zaujímavých interpretov.“ Pri pohľade na tohtoročný lineup musím konštatovať, že bol minimálne rovnako kvalitný, ak nie ešte lepší a slová Zlaty Holušovej z bulletinu festivalu, kde hovorí, že to je najsilnejší ročník festivalu nie sú tak ďaleko od pravdy. V prvom rade po organizačnej stránke cítiť z Colours už nesmiernu zabehanosť, ktorú neprekvapí ani dažďová smršť, ktorá napríklad zničila tohtoročný Creamfields.
O tom, že lineup nebol úplne vyvážený, môžeme viesť polemiky a v podstate to závisí len od osobného vkusu každého zo súčastnených. Každopádne, ak beriem štvrtkový večer len ako warmup pre náročnejšie publikum, Jan Garbarek s Trilokom Gurtu splnili úlohu a Nemec Shantel so svojim Bucovina Club Orchestrom pekne pripomenul divokú balkánsku tancovačku, z minulého roka, keď festival otváral Goran Bregovič.
Atmosféra bola náležite temná
Stúpajúcu tendenciu potvrdil piatkový program, ktorému kraľovala austrálčanka so švédskymi koreňmi - Inga Liljeström. A festivalová brožúra opäť neklamala, keď túto temnú divu prirovnávala s Lamb a Portishead, pretože jej hlas znel ako kombinácia Lou Rhodes s Beth Gibbons a koncert priniesol atmosféru ako zo slávneho newyorského Roseland koncertu Portishead. Elektronika len jemne podfarbovala akustické aranžmány vytvorené klasickou kapelou, ktorej dominovalo čello, no predovšetkým hlas záhadný a krištáľovo čistý zároveň. Atmosféra bola náležite temná, no nie prvoplánovo. Napadá ma ešte jedno slovo – famózne.
Neznamená to, že by hrali zle, ale určite nenadchli...
Naopak, Happy Mondays by možno už mohli odísť do výslužby. Shaun Ryder bol unavenejší, ako som predpokladal, jeho frontmanskú prácu tak za neho odvádzal tanečník Bez a predovšetkým speváčka Rowetta poctivo ťahajúca každý refrén. Happy Mondays už nie sú 24 hour party people, ale kapelou štyridsiatnikov vysávajúcich posledné možnosti zo svojej slávy spred dvadsiatich rokov. Neznamená to, že by hrali zle, ale určite nenadchli.
Rovnako nenadchli ani The Dandy Warhols a to predovšetkým svojou schopnosťou unudiť publikum psychedelickou introvernosťou, z ktorej môže mať radosť nanajvyš pár ľudí a traja páni s jednou dámou na pódiu. Všetkým dôverne známe hity potešili, rovnako ako skladby v rýchlejšom tempe, to bolo ale asi tak všetko.
Najkrajší folk bez “kotlikárskeho“ pátosu
Sobotný program stál kdesi na vrchole pomyselnej festivalovej sinusoidy a postarali sa o to predovšetkým tri magické dámy. Tí, ktorí v Tente zniesli neznesiteľné teplo dostali za odmenu krehké folkové skladby v podaní Lou Rhodes. Sama s gitarou tak naservírovala ten najkrajší folk bez “kotlikárskeho“ pátosu. Samotné skladby znejú predovšetkým kvôli unikátnemu hlasu ako akustický koncert Lamb a je dosť možné, že keby sa ich Andy Barlow ujal, mohol by vzniknúť ďalší album tohto dua. Lou je však evidentne na sólovej dráhe spokojná a na časy so svojou kapelou si zaspomínala akurát skladbou Gabriel. S úsmevom na tvári na záver koncertu predstavovala pieseň Rain, aby sa slová z toho textu naplnili do bodky a dážď skutočne prišiel.
A zastavila ho až ďalšia čarodejnica a majiteľka nezameniteľného vokálu – Sinead O’ Connor. A akoby pokračovala v tom, s čím začala o pár hodín skôr Lou. Nepriniesla totiž ani rockovú, ani reggae kapelu, akurát dvoch gitaristov a tak aj tie najznámejšie skladby, vrátane stale rovnako intenzívnej Nothing Compares 2 U, padli do folkovej úpravy. Aj napriek chorobe odviedla bez hlbšieho ponoru profesionálne vystúpenie. Nič viac, nič menej.
Na prezdobenom pódiu...
Goldfrapp naopak potešili opakom minimalistickej zostavy Sinead. Na prezdobenom pódiu tak okrem speváčky Alison a multiinštrumentalistu Willa Gregoryho stála klasická sprievodná kapela doplnená o nie príliš klasickú harfu. Kvôli tejto aranžérskej bohatosti a často až preplnenosti sa v celkovom zhluku zvukov strácal vokál, keďže Alison, narozdiel od dvoch vyššie zmieňovaných dám, nedisponuje až takým výrazným hlasom a z väčšej časti sa tak spolieha na atmosféru hlasom vytvorenú. Elektronika nedostala takmer žiadny priestor, všetko bolo zahrané naživo a to nielen aktuálne skladby z takmer folkového albumu Seventh Tree, ale aj tanečné veci zo Supernature a Black Cherry. A aby pani speváčka len umocnila celkový pocit nadľudskosti, ktorý vyvolávala, spustila sa s poslednými tónmi Strict Machine búrka, ktorá ovyplyvnila celé pokračovanie Colours na najbližších dvadsaťštyri hodín.
Švédski retro-swingoví Koop tak svoju zábavnú, no rovnako aj hodnotnú produkciu hrali len hŕstke ľudí ochotných moknúť v daždi, pripomínajúcom polievanie z požiarnických hadíc. Škoda len, že sa pred časom pohádali so speváčkou Yukimi Nagano a tak jej hlas, ktorý bol pre Koop často trademarkom nahradili síce príjemným, no celkom obyčajným hlasom Hilde Louise Asbjornsenovej. Koop sú hraví a ich poctivá inštrumentácia nezapácha jazzovou nadnesenosťou. Veď ako hovoril sám veľký Tony Wilson, objaviteľ Happy Mondays, jazz je len útočiskom pre netalentovaných.
Počasie si z nás naďalej veselo uťahovalo a tak s poslednými tónmi I See Another You pršať prestalo, aby sa dážď v plnej sile mohol vrátiť na posledný večer, kde to však pri freneticky hrajúcim gypsy-punkáčom Gogol Bordello bolo každému jedno. Organizátori si lepší “zatvárak“ ako je Eugene Hutz a jeho partia ani nemohli priať. Je jedno, že ich skladby sú monotónne a často ani nezistíte, že sa jedna skončila a pokračuje druhá. Majú totiž takú energiu, z ktorej sa dá čerpať ešte aj po štvordňovom hudobnom maratóne. Pravá kapela na festival.
Ešte raz sa vrátim k vlaňajším Colours. Report som začínal slovami, že nie je veľa festivalov v našom okolí, ktoré by sa svojou úrovňou za pár rokov vyšvihli na také miesto. Tento ročník potvrdil stúpajúcu tendenciu, neviem či po návštevníckej stránke, no po hudobnej určite. Colours of Ostrava už dávno nie je festivalom world music. Jedine, ak by ste si slová world music zobrali doslovne a preložili si to ako hudba z celého sveta.
Colours of Ostrava, Ostrava, 10. – 13. 7. 08
Online verze stránky: https://www.muzikus.cz/zive/Colours-of-Ostrava-Ostrava-10-13-7-08~22~cervenec~2008/
Komentáře
&;
