19.7.2007 | Autor: Filip Drábek | sekce: živě
 fotogalerie Nie je veľa festivalov v našom okolí, ktoré by sa svojou úrovňou za pár rokov vyšvihli tak, ako sa to podarilo Colours of Ostrava. Názov tohto festivalu dokonale vyjadruje jeho podobu – zmes namiešaná z rôznych žánrov, rôznych interpretov z rôznych krajín. A samozrejme, známych a aj tých menej známych zahraničných interpretov dopĺňajú overené české a slovenské kapely. Tento formát sa im vyplácal už od prvého ročníka, no až tento rok narástol do takej miery, že by sme o ňom mohli hovoriť ako o európskom festivale.

Dôkazom je napríklad invenciou prekvitajúci piatkový program. Začína dokonale uvoľnenou salsou jazzového génia Richarda Bonu, ktorý svojou hrou na basgitaru vyvoláva pocit, že to je absolútne jednoduché, pokračuje salsou v keltskom prevedení od Salsa Celtica a postupne sa pomocou Bajofondo Tangoclub presúvame k elektronickým beatom. CocoRosie namiešavajú svoj freak-folk kombinovaný s hip-hopom a zdravou dávkou infantility prezentujú skladby o nie veľmi infantilných témach. Záver zaobstarávajú elektronickí pionieri z Coldcut a prinášajú nevšedný audio-vizuálny zážitok. Aj takto bola farebná Ostrava.

Ale späť k úvodu, štvrtkový program prilákal na festival prekvapivo veľa ľudí a hudba Gorana Bregoviča a jeho Wedding and Funeral Band dokázal ľudí odreagovať aj od kaziaceho sa počasia. A tradičná balkánska dychovka v kombinácii s bulharskými speváčkami bola viac svadobná ako pohrebná. Vo viac ako dvojhodinovom programe sa ľudia dočkali aj notoricky známych melódii z Kusturicových filmov a napriek silnej prietrži mračien sa bavili od začiatku do konca.

Kým druhý deň prekvapoval svojou invenčnosťou, tak o to menej príťažlivejší bol tretí. Headlinerom Gipsy Kings splývala jedna skladba do druhej a tak som mal z každej pocit, že to už je ten ich hit Bamboleo. Samozrejme, pánom sa nedá uprieť gitarové majstrovstvo, ale to z priemerného koncertu dobrý nerobí. Lenže Colours of Ostrava je aj o voľbe a tak sa dá utiecť na niekoľko ďalších scén, ktoré ponúkali bohatý program. Či už nádejnú folk-rockovú kapelu Please the Trees v Tente alebo klasicky dobrého Dana Bártu s Illustratosphere. Najväčším prekvapením dňa sa stali francúzi Orange Blossom. Hudba miestami pripomínajúca Transglobal Underground, skvelý hlas speváčky Leily, do toho bicie s perkusiami a nezastaviteľný huslista. A najmä veľa, veľa tanca.

Ako to už na Colours majú vo zvyku, program ukončuje najväčšia hviezda festivalu. Ťažko povedať, či Marianne Faithfull so svojim akustickým setom bola Robertom Plantom, či Bobom Geldofom minulých ročníkov, ale dá sa s čistým svedomím povedať, že zaujala oveľa menej ako švédska gitarovka Mando Diao hrajúca pred ňou. Je paradoxné, že Mando Diao sú na najväčších európskych festivaloch písaní v prvých riadkoch najväčším písmom a na Colours a Pohode sú "len tak mimochodom". Ich kvalitná "vykrádačka" svojich vzorov, ktorými bezpochyby sú The Beatles a Oasis znie z albumov príliš učesane a často nudne, no naživo sa im všetky tieto nedostatky podarí odstrániť rock’n’rollovou smršťou.

Samozrejme, toto je len zlomok toho, čo festival Colours of Ostrava ponúkol. Svojou pestrosťou totiž v našich krajoch nemá obdoby. A nám, návštevníkom zostáva len dúfať, že si svoju pestrosť zachová a len zvýši počet zaujímavých interpretov. Colours, trikrát hurá.

Colours of Ostrava - výstaviště, 12. - 15. 7. 07