24.7.2010 | Autoři: Milan Bachan, Ladislav Řehounek | sekce: živě
Počasie plné slnka, striekajúce hasičské autá, pobehujúce deti a snaha vybojovať si aspoň kúsok priestoru v tieni. Ale hlavne všade samé usmievavé tváre užívajúce si pohodu. Tak nejak to vyzeralo aj tretí festivalový deň Bažant Pohody. Už klasicky bol doobedný program venovaný hlavne divadelným vystúpeniam, programu pre deti, ale aj starších a spoločenským či politickým diskusiám. Vďaka ním bolo možné na festivale stretnúť aj Karla Schwarzenbergra, či práve vymenovanú slovenskú premiérku Ivetu Radičovú. Koho však nezaujalo nič z tohto, mohol svoj čas využiť na vyskúšanie si rôznych atrakcií ako pohlaď na festival zhora z balónu, jazdu na kolotočoch, či zúčastniť sa šachového turnaja. Keď už hovoríme o tradičnom programe, ten hudobný otváral asi najtradičnejší účinkujúci – slovenská kapela Para, ktorá sa už jednoducho do O2 stanu nezmestí a preto ju presťahovali na stage hlavný. Hneď po nich prišli na rad aj českí Mňága a Ždorp.

Postupná gradácia

Sobotňajší program bol postavený gradačne. Po pietnej spomienke na obete minuloročnej tragédie, kedy sa v čase pádu stanu odstavili všetky pódia okrem hlavného, kde im bolo venované vystúpenie Slovenského komorného orchestra Bohdana Warchala Jar z Vivaldiho Štyroch ročných období, prišli na rad nórski Casiokids. Tí mali vďaka horúčave plný stan čakajúcich ľudí už počas ladenia. Sympatickí mladíci to rozbalili naozaj kvalitne. Možno tak trochu na škodu nedoniesli nič zmrznutého či chladného, práve naopak ešte viac prilievali do kotla tancujúceho publika. Proti horúčave tak pôsobila len ventilácia a organizátori, ktorí v predných radách rozlievali vodu, pre tých, ktorí to potrebovali. Casiokids zároveň dali vystúpením zabudnúť aj zaužívanému názorovému stereotypu temnej, pesimistickej, či vážnej severskej hudbe, keď ich vystúpenie bolo poňaté viac než optimisticky. (MB)

Loňskými událostmi poznamenaná sobota se rozjížděla pozvolně. Hlavní kámen spadl po pietním koncertu na hlavní scéně a první kapelou, která zahrála ve stanu byla norská electro-popová formace Casiokids. Zatímco jejich nedávná debutová deska je plná vaty, na živo překvapují, svoji tvorbu posouvají a vyznívají v dobrém slova smyslu zábavně. V Polyvinylu holt vědí, proč do nich šli.

Jako zjevení ovšem působili Novozélanďané Bang! Bang! Eche!. O electro-rock se tady pokouší leckdo a ani tato mladá čtveřice po hudební stránce nepřináší nic převratného. Jejich set se ale bleskurychle proměnil v secsakra rozjetou párty. Žádná póza, tohle bylo od srdíčka, vážně, věřím jim to! Inu, je jim x-náct (asi) a energie mají na rozdávání. Kam se hrabou ty desítky vyhypeovaných kapel, z nichž na živo sálá nestravitelná póza. (LŘ)

Po ich Casiokids návštevníkov tak trochu vyľakalo prázdne pódium na ktorom mali vystupovať New York Pony Club. Kvôli doprave totiž nestihli doraziť včas. Nakoniec sa však neopakovalo zrušené vystúpenie, ako v prípade Micachu, kapela dostala priestor na hlavnom pódiu skoro ráno po Leftfield a vynikajúco vyplnila priestor pred vítaním slnka. V čase ich pôvodného vystúpenia sa v aréne Dobrá krajina predstavili Vivian Girls. Kto sa však nedostal dopredu, tento priestor kvôli neskutočnému dusnu rýchlo opúšťal. Kto ostal ale neľutoval.

Podobne ako predchádzajúci večer na Ianovi Brownovi to na hlavnom stagei vyzeralo aj pri vystúpení Juliette Lewis. Herečka s modrými vlasmi servírovala klasický americký rock v ženskom podaní, snažiac sa prinútiť každého k spevu a tancu. Predné rady sa k tomu prehovoriť nechali, zadné to, ako pri Ianovi, sledovali tak trochu nezúčastnene, užívajúc si slnenie sa už za prijateľného žiarenia. (MB)

Američanka Juliette Lewis už sice jako sólistka není tolik agro, jako ještě před nedávnem s kapelou The Licks, ale stále je dost agro na to, aby se dal její koncert přetrpět. Když už kýč, tak alespoň vtipný. A kýč, který je až takovým kýčem, že už snad ani žádným kýčem není, dělají Scissor Sisters. Co do pomyslné hvězdnosti zřejmě nejznámější účastníky letošní Pohody můžete mít za lacinou tancovačku, OK, jenže tito Američané si pohrávají se všemi možnými i nemožnými klišé popmusic takovým způsobem, že je povyšují na umění. A zvlášť na živo je to dobrá zábava. (LŘ)

Dilemy

V sobotný večer dochádzalo aj k najväčším dilemám, na ktorý stage sa na večerný program vydať. Ísť si zatancovať na Scissor Sisters, alebo vzhliadnuť naživo These New Puritans, ktorí majú na konte jeden z tohtoročných najlepších albumov? Ísť sa pozrieť na živelnú show Crystal Castles, alebo ísť snívať na koncert intímneho Josého Gonzáleza?

Z prvej voľby, aspoň u tých mladých, skôr vyhrávala nová britská senzácia – zoskupenie okolo bratov Barnettovcov These New Puritans. Niekomu sa mohlo zdať, že rozbeh bol trochu pomalší, zrejme vďaka nedorozumeniu členov kapely a zvukárov, ktorí zvuk ladili ešte počas prvých piesní. Kto však prepadol ich albumu Hidden, frčal na nich od samotného začiatku. Keď chlapci zahrali aj veci z debutu očarený už musel byť každý. Frontman Jack je skvelý frontman: tak trochu introvertný a chvíľami pôsobiaci nesmelo, v iných pasážach práve naopak, s typickou anglickou namyslenosťou. Z rozhovoru s nimi vám prezradím, že on je ale skôr Noel a „veľkohubý“ Liam je jeho brat George.

Pri Crystal Castles všetko, čo malo chuť tancovať a skákať smerovalo do O2 stanu. Trochu s meškaním, ale s nadupaným introm začala dvojica Alice a Ethan s divokým punkom. To slovo totiž presne vystihuje atmosféru a sálajúce peklo, ktoré v stane vzniklo. Svetelné efekty ako z techno show skvelo dopĺňali to, čo sa na fanúšikov valilo z pódia. Keď sa v druhej polke speváčka Alice presunula ešte bližšie k predným radom a nechala sa nosiť v publiku, nastúpilo preskupovanie rád presne ako na punkových koncertoch. Alice si na záver neodpustila pár priateľských buchnátov do publika, na základe čoho ju stiahli z pódia bez ďakovačky. Ľudom, ktorí počas koncertu vypotili hádam viac ako za celý deň v horúčave, to však neprekážalo. (MB)

Pozdní sobotní večer nabídl trojnásobnou porci silných, emocí plných, byť diametrálně odlišných koncertů: José González, The XX a múm.

Přestože intimní hudba písničkáře José Gonzáleze obvykle na větších pódiích působí nepatřičně a leckdy i ve věštím klubu dosti vzdáleně, na druhé největší scéně Pohody překvapivě zapůsobila. Dav lidí okupujících prostor před scénou a ještě větší okruh v trávě sedících, kde každý naslouchal a oddával se, stvořil takřka magickou atmosféru.
O tom, že považovat britské The XX za vyhypeopované hvězdičky je utopií, se bezvěrci přesvědčili záhy. Pasovat před pár měsíci debutující kapelu do hlavního večerního času na hlavní scéně byl od pořadatelů docela odvážný krok, ale vyplatil se. The XX odehráli atmosférický koncert, který vyvolával pocity melancholického snění, a nenechali jím na pochybách, že mají našlápnuto k velké kariéře. Kam dojdou už ale záleží jen na nich.
Chladně pozitivní ansámbl múm z Islandu za tím vším udělal důstojnou tečku. (LŘ)

XX

Celkom príjemne tak padlo pozrieť sa na hlavné pódium, ktoré obsadila trojica z The xx. A hneď sa ukázalo, že ich zaradenie na headlinovský spot nebolo najšťastnejšie. Kapela pôsobila na veľkom stagei tak trochu strateno a ich intímne melódie by viac zaúčinkovali v uzavretejšom priestore. Problémom tiež bolo to, že kapela, ktorej ešte len minulý rok vyšiel debutový album jednoducho nemá materiál na to, aby dokázala vyplniť celý večerný spot. Na druhej strane samotný koncert nebol vôbec hrozný, ba práve naopak. Po viac ako pol roku od ich vystúpenia na strahovskej sedmičke bolo zjavné, že kapela je oveľa viac zohratá a piesne dostali nové aranžmány, ktoré živé hranie robilo ešte zaujímavejším ako samotný album. Intímnu atmosféru dotvárali svietiace lampióny, ktoré boli vypúšťané do vzduchu. Koncert tejto britskej trojice ukázal, že už vôbec nemusí ísť o náhodný zjav vyhypovanej kapely a o tejto trojici zrejme bude ešte počuť. The xx pomaly ale isto dozrievajú a o pár rokov budú môcť plnohodnotne headlinovať akýkoľvek festival.

Gitary kontra elektornika

Sobotná noc nebola venovaná len elektronike, ale priestor dostali aj gitarové projekty. Suverénne najväčší koláč si z programu ukoristili britskí Leftfield. A nebolo tomu vôbec na škodu, možno trochu pre tých, ktorí časť ich programu chceli venovať mladším Does It Offend You, Yeah? a ostali na tejto britskej legende, na ktorej vydržali napokon až do konca. Nebol to prípad pred pár rokmi vystupujúceho Fatboy Slima, Leftifield ponúkli plnohodnotný program, za ktorý by sa nemuseli hanbiť ani súčasné kapely. Pre tých, ktorí však aj napriek tomu holdujú viacej gitarám, sa v programe vynímal koncert kanadských Japandroids. Ten sa dokonca pre niektorých stal najlepším koncertom festivalu a ja sa radím medzi nich. Dvojica Brian a David dorazili na Pohodu krátko pred polnocou pripravení využiť šancu hrať prvýkrát na Slovensku a chceli dať do koncertu všetko. Svoj záväzok splnili do bodky a publikum si podmanili od úvodných tónov, keď sa pod nimi strhla tancovačka a pogo. Ľudia zozbierali posledné sily a energiu a tak sa Japandroids mohli vrátiť späť za more so splneným cieľom. Komu ešte nejaké sily ostali, sa šiel vytancovať na New York Pony Club, ktorí v tom čase finišovali na hlavnom stagei. Kto vydržal ostal už rovno aj na vítanie slnka, ktoré je možno najväčšou a zároveň najlepšou atrakciou Pohody. Každý rok sa jej postupne zúčastňuje viac a viac ľudí. Mnohým stojí aj za skoré privstanie si, vítať slnko za sprievodu živej hudby je pre mnohých možné len dva krát do roka. (MB)

Dojezd mohl být lecjaký: s elektronikou ve stanu, s na noc přeloženými New Young Ponny Club, vítáním Slunce či dokonce dopolední bohoslužbou na hlavní scéně, nebo třeba s kanadskými Japandroids na scéně Dobrá krajina (neboli ve starých dobrých Magic Mirrors). Nezbývá, než vzdát všechnu čest za takto aktuální, současnou kapelu. Japandroids jsou draví muži a klubové prostředí připomínající stage, jakož i pozdní noční čas, jim sedl. (LŘ)

Nič nie je dokonalé

Nie nič nie je dokonalé, teda až okrem tej atmosféry, ktorá naokolo panuje. Pokiaľ k zaradeniu The xx na hlavné pódium pridáme občasné problémy s ozvučením, azda najviac iritujúcim prvkom na tohtoročnej Pohode boli kolotoče. Nemám naozaj nič proti nim, len tie blikajúce svetlá a lá Las Vegas sa v noci na letisko nehodili. Druhou mínusovou vecou na nich bolo to, že sa z nich ozývala typická kolotočárska hudba. Ešte šťastie, že tomu tak bolo len vo štvrtok večer a nenaplnili sa obavy rušivého elementu počas nočných koncertov v Garnier Aréne. Ďalším mínusovým prvkom možno boli toho roku chýbajúce plochy, na ktorých by sa dalo skryť do tieňa pred svietiacim slnkom. A možno moja posledná osobná výhrada by sa týkala obsadzovaniu interpretov, i keď táto moja predfestivalová výhrada zmizla hneď po prekročení turniketov areálu. (MB)

Pohoda je festival, který se hned na několika frontách nachází na pomezí protipólů. Dramaturgicky stojí na pomezí mainstremu a alternativy. Prostor dává zavedeným a obecně známým kapelám, stejně tak jako hvězdám i vycházejícím umělcům alternativní kultury. Že člověk jedoucí cíleně na dvě, tři kapely mnohé nové a zajímavé objeví, je ostatně jedním z častých důvodů, proč je Pohoda tak milována. Nesnaží se být zapřísáhlou alternativou a nebrání se komerčním aktivitám sponzorů. Na rozdíl od většiny jiných festivalů v našich končinách ale od partnerů požaduje takříkajíc „něco navíc“, něco, co poslouží návštěvníkům k užitku a komfortu. Narazíte tak na stan s marketem Tesco nebo třeba na mobilní poštu. (LŘ)

Neviem, čím to je, ale tá atmosféra je jednoducho úžasná a je tomu tak každý rok. Možno práve vďaka pestrosti programu a vybudovanej tradícii na festival putuje toľko príjemných ľudí, ktorí sa správajú k sebe ohľaduplne a milo. A to je možno presne to, prečo je Pohoda Pohodou. Lebo Pohoda nie je len o kapelách, či programe. A za to patrí vďaka organizátorom, ktorí dokázali tento festival vybudovať tak, že sa naň nechodí kvôli headlinerom, ale kvôli priateľom a vynikajúcej atmosfére. Vďaka za to, že našli silu v tejto tradícii pokračovať aj napriek tomu, čo sa stalo minulý rok. (MB)