20.7.2010 | Autoři: Milan Bachan, Ladislav Řehounek | sekce: živě
Najväčším letným festivalom v „Československu“ aj po tomto lete ostáva trenčianska Pohoda. Nezmenilo na tom nič, dokonca ani obmedzenie kapacity na 30 tisíc ľudí, hoci ani tá nebola tak úplne naplnená, chýbalo predať niečo cez 50 lístkov. Dôležitá však nie je veľkosť a účasť, ale hlavne kvalita a spokojnosť tých, ktorí prídu. A to sa dosiahnuť, vďaka snahe organizátorov naozaj podarilo. Znásobená bezpečnosť, rôzne organizačné vylepšenia, ale hlavne obnoviť atmosféru, ktorá festival sprevádzala až do tragického, vlaňajšieho ročníka. Hoci sa dlho nevedelo, či Michal Kaščák a spol. nájdu silu vo festivale pokračovať, vyhrala vôľa znova vytvoriť tú úžasnú dávku pohody a poslať tento odkaz hore aj obetiam zrúteného stanu - Nikolke a Martinovi, ale aj Dávidovi z Prahy, ktorý zomrel pri demontačných prácach v roku 2006. Spomienke na nich bola vyhradená časť programu, ale aj priestor, kde sa tragická udalosť stala, kde bolo vytvorené pietne miesto. Hudba je však liekom a dokáže prinášať tak pocity smútku, ako aj radosti a našťastie toho roku, bolo viac tých druhých. (MB)

Byl to hořkosladký ročník Pohody, alespoň pro většinu z těch, kteří na ni zavítali i v loňském roce. Natěšení na atmosféru a hudební program narušují vzpomínky na loňskou tragédii a solidarita. Michal kaščák a spol. se ke všemu postavili nejlépe, jak to jen šlo, se vší důstojností a bez patosu. Z prostoru, kde se loni zřítila stanová stage, se stalo pietním místo. Kdo chtěl, mohl si zahrát na piáno a nebo zapálit svíčku. Symbolickým bylo i přerušení programu v osudný okamžik, v závěrečný den mezi třetí a čtvrtou hodinou. Utichly všechny scény vyjma té hlavní, na které zahrála košická filharmonie. Pro pořadatele to byl možná nejdůležitější moment celého festivalu. Tím, co je během uplynulého roku podrželo, byla hlavně důvěra. Snad každý, kdo Pohodu někdy navštívil, si všiml, že tady co se zdraví a bezpečnosti týče dbá na prevenci. A nejde o slova, ale o činy. (LŘ)

Štvrtok venovaný legendám

Aj tak sa dá charakterizovať štvrtkový program, ktorý začal podvečer. Dovtedy sa už areál stihol slušne zaplniť. Minuloročný experiment začať už o deň skôr sa ujal a možno by nebolo zlé ponúknuť budúci rok program ešte o čosi bohatší. Ako prvé sa na menšom open air Tesco stagei predstavilo domáce zoskupenie Chór vážskych muzikantov, ktoré v tomto roku oslavuje svoje tridsiate narodeniny. Ako darček od Michala Kačšáka dostali možnosť vystúpiť pred svojimi idolmi - The Stranglers. Z ich predvedenej hudby bolo tiež jasné, kto ovplyvnil o päť rokov mladšiu kapelu práve hlavného organizátora, Bez ladu a skladu. Hoci hudobne nie sú tieto kapely až tak rozdielne, textovo to bola nižšia liga. Tá ale nikoho neurazila a dobre rozbehla celý festival.

Na tom istom pódiu došlo neskôr večer aj k jednému z najočakávanejších vystúpení celého festivalu, do Trenčína totiž prišli legendy punku a post-punku The Stranglers. A ich vystúpenie si práve kvôli tej legendárnosti možno trochu vyžiadalo svoju daň. Najlepšie roky štvorice boli v čase, keď sa podobná hudba do našich končín len pašovala a preto pre väčšinu divákov boli v podstate neznámou. S tým sa však kapela dokázala rýchlo vyrovnať a k ich fanúšikom sa postupne pridávali aj ostatní. Dokonca aj skupinka teenagerov predo mnou, za ktorých dám ruku do ohňa že nemali páru, čo za „dedkov“ tam vystupuje.

Vážna hudba už tradične na hlavnom pódiu

V porovnaní s inými festivalmi dosť netradične, dostáva čoraz viac priestoru na Pohode aj vážna hudba. Hoci tohto roku to bolo aj z minuloročných tragických dôvodov. Obetiam bolo venované vystúpenie Štátnej filharmónie Košíc a Zboru sv. Cecílie, ktorí predviedli Mozartove Requiem, ako aj Vivaldiho Jar zo Štyroch ročných období v predvedení Slovenského komorného orchestra Bohdana Warchala. Tomuto vystúpeniu bolo venované špeciálne miesto v programe, keď v sobotu o tretej popoludní stíchli všetky ostatné pódia. V piatkovom programe sa vážna hudba objavila znova v podaní Štátnej filharmónie Košice, ktorá pod vedením dirigenta Petera Breinera odohrala hymny krajín všetkých tohtoročných účinkujúcich. Niektoré dokonca aj v netradičných úpravách, špeciálnej verzie sa tak dočkala slovenská, česká, či ruská hymna vo swingovom štýle. Toto vystúpenie však zároveň v akejsi nahote ukázalo, že národné hymny sú v podstate až príliš krátke a niektoré príliš jednoduché piesne a preto to celkovo vyznelo ako jazda na rýchlodráhe.

Piatkový britský súboj vyhrávajú …

Piatkové poobedie sa dá tak trochu nazvať aj britským súbojom o priazeň diváka. Mojim osobným víťazom sa asi stal interpret, ktorý sa predstavil hneď na začiatok – Metronomy. Skupina o štyroch členoch spolu na synťáku odohrala intro, aby si následne každý jeden obsadil svoj priestor na pódiu, z ktorého servírovali jednoduchý ale trefný elektropop. Samozrejme, ako to robia stále, každý jeden s blikajúcou lampou na hrudi. Gitarovejší krajania The Futureheads dostali po Editors a minuloročných Razorlight úlohu vyplniť podvečerný priestor na hlavnom pódiu. Úlohu splnili, výrazne neoslnili. Časť divákov odlákalo vystúpenie domácej speváčky Jany Kirschner a časť miesto gitarovej tancovačky zvolila posedenie na vyhriatej ploche letiska a vystúpenie sledovala z opodiaľ.

Podobne tomu bolo aj na vystúpení Iana Browna. Ten prišiel na Pohodu vo výbornej nálade a pripravený ukázať to najzásadnejšie z jeho sólovej, ale aj kariéry kultových The Stone Roses. S kapelou si pripravili aj špeciálne predvedenie týchto piesní, ktoré však vystúpeniu viac uškodilo ako pomohlo. Pomalšie verzie zmarili plány fanúšikov, ktorí sa chceli vpredu vytancovať a zároveň miestami ukázalo plochy, v ktorých bolo zjavné že Ianovi to v spievaní občas škrípe. Možno aj preto bolo vidieť pár desiatok odchádzajúcich ľudí z koncertu. Kto však miluje britskú gitarovú scénu deväťdesiatych rokov určite neľutoval a žiadne nedostatky nevnímal.

Podobne ako prvé rady fanúšikov na Klaxons. Tí okrem osvedčených hitov z ich prvotiny zahrali aj úplne nové songy. Ukázali ale hlavne to, že „new rave is definitely dead“. Ich vystúpenie sa narozdiel od albumu nijak nelíšilo od ostatných britských gitaroviek a ukázalo, že Klaxons sa momentálne medzi tie najlepšie zrejme nepatria. Vystúpenie však nesklamalo a bolo vidieť, že naozaj vrelé prijatie si kapela užívala celý koncert.

Presne tak, ako ich kolegovia z Friendly Fires. Hlavne frontman Ed Macfarlane, ktorý si vystúpenie užíval plnými dúškami a na pódiu predvádzal svoje tanečné kreácie, za ktoré sa mu dostalo oprávneného ocenenia plného O2 stanu. Ten opäť raz ukázal výhody, prečo je dobré v ňom vystupovať. Dokáže navodiť dojem plného klubu, ktorý týmto kapelám svedčí oveľa viac ako open air stage a tým pádom, pokiaľ to kapela dokáže ustáť hudobne, atmosféra pomaly ale isto graduje o to viac. A Friendly Fires sa to podarilo. (MB)

Ve škodolibém slova smyslu pobavil Ian Brown. Seč stopy jeho i jeho někdejších The Stone Roses v historii britské kytarové scény jsou silné, tak samo jako jeho umělecký cit, zpěv jeho silnou stránkou bohužel jednoduše není. Už úvodní I Wanna Be Adored doslova zprznil a reputaci si během celé hodiny nenapravil.

Hlavní body večerního programu na hlavní scéně, Klaxons a Max Romeo, na Pohodě vynahradili svá neuskutečněná vystoupení z minulého roku.

Když si člověk poslechne bootleg nebo živák Klaxons, negativní dojmy převažují nad těmi pozitivními. K tomu, aby se nechal strhnout, musí se koncertu zúčastnit. Sety na letošních festivalech Britové staví na jednoduché ose „novinka – starší song – novinka - starší song“ a dávají tak dobrou příležitost k porovnávání. Přestože je z nového materiálu, o kterém už ostatně padla pozitivní zmínka v reportu z polského Open’eru, kde zahráli o týden dříve, cítit lehký hudební posun, vedle písní z jejich někdejšího debutu novinky nijak zvlášť nezaostávají. Fakt, že koncerty baví, ale stále není zárukou, že kapela neomrzí. Klaxons byli trendem a zda-li je nepotká prudký pád, ukáží až následující týdny.

Jamajská legenda reggae Max Romeo byl k tomu dobrým kontrastem a jakkoliv se jeho pasování na hlavní scénu mohlo zprvu jevit překvapivě, stalo se dobrou volbou. Jasně, těží z minulosti, ale v žádném případě se neřadí mezi dinosaury, kteří přijedou, odehrají a odjedou. Max se postaral o příjemnou půlnoční pohodičku, podobně jako o nějaké tři hodiny dříve senegalské legendy world music Orchestra Baobab na vedlejší scéně. Příjemným překvapením se pro mnohé stala soulová zpěvačka Sharon Jones s kapelou The Dap-Kings, která Pohodu rozzářila temperamentem, šarmem a v jejích takřka pětapadesáti letech i obdivuhodnou živelností. (LŘ)

Ďalšími hviezdami večera boli starší pán a staršia pani – Max Romeo a Sharon Jones. Aj nie veľký fanúšik reggae či funku a soulu musel oceniť výkony týchto dvoch interpretov. Hlavne Sharonin. Tá vo svojom veku doslova behala po pódiu a dávala do toho naozaj všetko, nehovoriac o jej speváckych výkonoch. U Maxa to bolo síce o čosi pokojnejšie a tempo pomalšie, ale hudba šíriaca sa z pódia svedčila o tom, že tento jeden z otcov reggae venoval naozaj celý život hudbe.

Domáca stávka na istotu

Michal Kaščák by mohol so svojou kapelou Bez ladu a skladu bez problémov vystupovať každý rok a stavím sa, žeby na nich bolo vždy plno. Nevadí ani tomu ani to, že nové veci sú zrejme už nastálo v nedohľadne. A hoci týmto tak trochu môžu pripomínať ďalšie slovenské „legendy“ - skupinu Elán (samozrejme ironicky), ich pesničky sú proste kultovou záležitosťou a to tak mladých ako aj starých – štyridsiatnikov, päťdesiatnikov a verte alebo nie, v šiestej rade vpredu za mnou stála aj jedna babka s vnúčikom. A pocit, keď všetci spoločne spievali pieseň Celý svet je plný pohody stál naozaj za to. Podobne plný stage mali neskôr v noci aj košickí Puding Pani Elvisovej, s ktorými to organizátori riskli a dali im headlinovať Tesco stage. Risk sa oplatil, hoci časť divákov im odlákal aj plný tanečný stage na Ska-Pra Šupinu. Svoje meno si pomaly začínajú robiť aj české Kazety, keď sa na ich koncert napriek krytiu sa s Collegiom Musicum a The Golden Filter prišlo pozrieť pomerne dosť ľudí, z ktorých sklamaných odchádzalo minimum.

Hlavná hviezda večera

Neviem na čom frčí Adam Green, ale chcem to tiež. Jeho vystúpenie bolo zrejme jedno z najlepších v piatkovom programe. Hoci sa javil ako pod vplyvom neurčitých omamných látok, hudobne to celé zaspieval a odohral bez chýb. Ba čo viac, pridal ešte navrch zaujímavé tanečné kreácie, rozdal podpisy počas vystúpenia a len nie veľmi milí sekuriťáci mu zabránili v pokusoch o výlety medzi publikum. Sám sa pasoval do role slovenského Ozzyho a niekoľkokrát zaspieval aj Briana Adamsa. Naviac dokonca ukázal aj to, prečo jeho hviezda na hudobnom nebi pomaly ale isto stúpa. V niektorých piesňach sa nechal uniesť a texty improvizačne dopĺňal, čim dostával chvíľami do pomykova aj svoju kapelu. Možno mu k tomu ako múza poslúžilo slovenské pivo Zlatý Bažant, ktorému počas koncertu vyznal lásku. (MB)

Američan Adam Green, zavedená to persóna antifolkové scény, se dal před svým vystoupením do nálady. Vlastně v tu chvíli nezáleželo ani tak na tom, jestli ho milujete nebo nenávidíte, spíš jak na tom, jestli v jeho momentálním rozpoložení uvidíte náznak zábavy nebo patosu. Od Greena se Pohoda nedočkala žádné okázalosti, ale pobavil. V rámci možností upřímně. (LŘ)

O čom sa ešte v piatok rozprávalo?

Jednou z diskutovaných tém piatkového poobedia bol stopnutý koncert francúzskych Sexi Sushi organizátormi festivalu. Ten bol vraj viac než živelný a aspoň podľa pár účastníkov možno tým najlepším, čo sa dalo na Pohode zažiť. Nám ostatným, ktorí sme to nestihli ostávalo len potichu závidieť. Ďalšia správa, ktorá sa šírila festivalom bola zlá, jedna z najočakávanejších kapiel - Micachu and The Shapes - totiž nedorazila. Naopak, po odvolaných ročníkoch sa konečne predstavila dánska Kira. Tá však mala tak trochu nevďačnú úlohu, keď v skorú rannú hodinu dorazila do priestorov Magic Mirrors, plnom na zemi po sediačky zaspávajúcich ľudí, ktorí sa zo zeme dvihli až po výzve, či sú ochotní pripojiť sa k jej rock’n’rollovej jazde, ktorá podľa slov jedného z účastníkov pripomínala tak trochu PJ Harvey. (MB)