11.2.2013 | Autor: Filip Drábek | sekce: živě Ťažko odhadnúť, koľko z dám prítomných v berlínskom Astra Kulturhause si prišlo vypočuť koncert a koľko sa pozrieť na jeho interpreta. Chcel by som veriť, že  v drvivej väčšine muselo ísť aspoň o súlad týchto dvoch vecí. Angus Stone, inak polovica súrodeneckého dua, ktoré tvorí so sestrou Juliou, by si možno zaslúžil aj pozornejšie publikum, no jeho schopnosť prepojiť výborné skladby s uvoľnenou hudobníckou atmosférou večer zachránila. Vždy ide predsa viac o hudbu, ako o publikum.

Koncert múdrych telefónov

Aj keď jeho meno u nás neznie známo, v domovskej Austrálii už stihol vyhrať pár rebríčkov, na našom kontinente zase vypredáva kluby. V Berlíne vypredané síce nebolo, tak ako napríklad v Paríži či Bruseli, ale koncert sa už pred niekoľkými týždňami presunul z klubu Lido do väčšej Astry.

Už cez Toma Freunda, predskokana a prestarlého folkáča s pseudo-reggae prejavom sa naplno ukázalo apatické berlínske publikum, hoci v tomto prípade možno aj právom. Hranie sa s múdrými telefónmi či rozprávanie tak množstvu ľudí skrátilo čakanie a hudba bola kulisa.. Freund nebol vyslovene zlý, ale išlo o predskokanskú nutnosť. O to zaujímavejšie bolo, keď Freund ignorujúce publikum vyzval ku koncu svojho setu k spevu v refréne a stádo zrazu začalo spievať tak, akoby ho celý koncert zaujímal. Človek by čakal, že sa dámy (i mužská menšina, ktorá tvorila asi pätinu publika) začnú cez koncert headlinera správať inak, akurát ono to tak úplne nebolo.

Angus Stone, Neil Young, Iggy Pop, The Doors

Angus Stone si na scénu priniesol okrem štvorčlennej kapely aj bohatý rozptyl. Otváral dvojicou silných, no umiernených skladieb z jeho aktuálneho albumu – Broken Brights a River Love a už v nich ukázal, že nemá v pláne byť frontmanom so sidemanmi, ale že gitaristi i rytmika sú pre neho rovnocennou súčasťou pódiového vystúpenia. Naplno sa to prejavilo už v tretej skladbe It Was Blue, uväzbenej, stonerockovej vykrádačke I Wanna Be Your Dog od The Stooges.

Príbehy v Angusových skladbách sú jednoduché, občas až triviálne no práve zúročenie týchto vlastností do charizmy a výsledných piesní je jeho silnou stránkou. Akustické či elektrické gitary alebo pseudo-Dylanov afekt v speve v tomto prípade nevytvárajú dychberúce momenty, ale sympaticky plynú časom a priestorom. Prechádzanie medzi jednotlivými polohami tak koncertu sedelo. Bradatí chlapi v klobúkoch prelínali zmieňované a logické pesničkárstvo s rockovou tradíciou na štýl Neila Younga a psychedéliou, umocnenou klávesami a lá The Doors. Takýmto spôsobom ale neboli diferencované len jednotlivé skladby, ale často priamo v jednej piesni dokázali prejsť z jemných a akustických úprav k spoločnému jamovaniu. To našťastie nebolo samoúčelné, pôsobilo úplne prirodzene, či už v Angusových sólových veciach alebo „autorských coververziách“ starších skladieb, ktoré nahral s Juliou.



A ešte raz o telefónoch

Mínusom tak bolo snáď iba chladné publikum. Stone tisícku ľudí zaujal viac, ako Freund a po vyzvaní publika i spoločný spev znel silnejšie, no stále to trocha príliš smrdelo tým, že ľudia chcú na koncerte ukázať viac svoju prítomnosť, ako doceniť prítomnosť interpreta. A kým ešte pred časom bolo najotravnejším momentom koncertov rozprávanie sa publika a fotenie nešťastných fotiek, dnes je to zdanlivo neškodné dopisovanie si cez telefóny. Aj také sú koncerty v Berlíne. Skvelé miesta, skvelí interpreti, len zvyšok je tak trocha nelogický.

Angus Stone + Tom Freund, Berlín (DE) - Astra Kulturhaus, 8. 2. 13