2.2.2010 | Autor: Michaela Kučová | sekce: živě Amanda Palmer je známa ako "nežnejšia" polovica punk–kabaretného dua Dresden Dolls. Po vzhliadnutí koncertu vo Viedni je akosi jasnejšie, prečo kapela momentálne odpočíva v umelom spánku. Amanda Palmer je totiž živel, ktorý si nielenže na pódiu sám vystačí, ale aj si to najviac užije. Osamotený klavír uprostred koncertnej haly nie je pre Amandu výzvou, ale domovom.

Viedenská Arena je originálny priestor v komplexe starých továrenských budov, cez ktoré akoby sa prehnala nejaká punková smršť. Všadeprítomné maľby, čarbanice a plagáty vytvárali jemne anarchistickú atmosféru, ktorá výborne ladila so samotným vystúpením Amandy. Netrpezlivých fanúšikov nahrnutých pred pódiom prekvapila útokom zozadu – prvú pesničku odohrala na ukulele prevesená cez postranný balkón. Následne prešla jasajúcim davom na pódium a show sa rozbehla prvými prudkými údermi do piána.

Keďže toto európske miniturné pozostávalo z troch koncertov a nemalo žiadny špecifický propagačný cieľ, večer mal naozaj voľný program. Amanda vytiahla najstaršie "dresdendolly", piesne zo sóloveho Who Killed Amanda Palmer, novinky a aj covery. Pre nešprechujúceho človek sa práve rôzne nemecké cover verzie trochu míňali s účinkom.

Inak večer prebiehal ani nie ako koncert, skôr ako večierok, na ktorom si ktosi sadne za klavír a hrá, čo mu pod ruku príde. Medzi pódiom a publikom akoby zmizli všetky aj pomyslené bariéry a Amanda hrala, čo žiadala nadšená masa. Okrem rýchlych a vášnivých songov sme počuli aj nežnejšiu, až dojímavo krehkú stranu Amandy napríklad pri cover verzii Look Mummy, No Hands. A hoci systém žrebovania otázok na zvyčajný segment Ask Amanda tentoraz nefungoval, publikum si s Amandou pokecalo viac než dosť. Už úvodom sa podelila o historku, ako ešte v časoch koncertovania Dresden Dolls po nej zvykol bubeník Brian Viglione hádzať paličky, keď už rozprávala ozaj pridlho. V Arene sa však žiadne paličky nehádzali, naopak, Amanda svojím uvoľneným rozprávaním pomedzi piesne vytvárala akurátnu kabaretnú zábavu. A hoci pod vplyvom vína niektoré piesne mierne zmenili podobu a spev miestami hraničil s krikom, nikomu to nevadilo. Aj v slabých miestach koncertu, ako pri nezvládnutom Creep od Radiohead, sa dobrá atmosféra koncertu držala. Samotná Palmer si po osvedčenej Cohenovej dojímačke Hallelujah pri poslednom uklonení aj poplakala.

Po nezvyčajne dlhom, vyše dvojhodinovom koncerte, sa všetci nahrnuli do merchandisu, vykúpiť Amandine zásoby a získať nejaké to objatie, bozk či dva. A hoci sa pri osobnosti Amandy Palmer dá polemizovať o veľkosti ega, isté je, že z koncertov odchádzajú všetci spokojní. Amanda sa neviazane dáva celá a fanúšikovia jej to vracajú rovnakým dielom oddanosti. Dokonalý výmenný obchod.

Amanda Palmer, Viedeň - Arena, 31. 1. 10