27.10.2008 | Autor: Filip Drábek | sekce: živě

„Mám zlú správu. Amanda Palmer je mŕtva,“ prihovoril sa člen divadelného súboru The Danger Ensemble a zároveň moderátor večera sladkým hlasom. Možno nie úplne ideálny začiatok večera vo viedenskom klube Szene.

Večer sa teda so smutnou správou mení na festival oslavy života Amandy Palmer, speváčky The Dresden Dolls, ktorý otvára američan Jason Webley. Jeho schopnosť pracovať s ľuďmi sa ukázala hneď s prvými tónmi jeho punkového kabaretu. A ľudia sa radi zapájali, radi zabliakali jednoduchú melódiu refrénu spolu so zvukom akordeónu, či gitary riadiacej sa heslom Naladíme sa po koncerte. A to aj napriek faktu, že Webley vypredanému klubu povedal, že publikum jeho včerajšieho krčmového koncertu v Bratislave bolo napriek účasti asi sto ľudí minimálne desaťnásobne hlasnejšie. Ako solitér pôsobil sympaticky spontánne a ako tento vlasatý človek povedal počas koncertu, nie je dôležité spievať dobre, ale nahlas. On však vedel aj jedno, aj druhé.

Úplnym kontrastom bolo vystúpenie kanadskej čelistky Zoë Keating, ktorá, rovnako ako Webley, zahrala svoj set sama, akurát s výpomocou slučiek a ďalších vrstvovacích efektov. Správna hudba na kar; melancholickú náladu totiž dostala i svojská coververzia Time is Running Out od Muse.

Tretím vystúpením mala byť samotná Amanda, no ako som už vyššie spomínal, náhle zomrela. Napokon však divadelníci z The Danger Ensemble úspešne resuerektovali jej ducha a okrem zlomenej nohy vyzerala byť Amanda rovnako živá, ako vždy. Doplnená o huslistu a vyššie spomínanú Zoë sa nedržala striktne len jej sólového debutu, ale vrátila sa i k nahrávkam domovským The Dresden Dolls a niekoľkým coververziám. Všetky skladby však prepojili minimalistické aranže, často zložené len zo zvuku kláves a vokálu. Možno aj kvôli tomu The Danger Ensemble dopĺňali hudbu divadlom, čím sa koncert natiahol až na úctyhodné dve a pol hodiny. Vsuvky ako playbackový tanec na Rihanninu Umbrellu, Creep od Radiohead zahrané na ukulele alebo ostrihanie slovenskej slečny z publika počas záverečnej Hallelujah od Leonarda Cohena spôsobili ilúziu, že to všetko vlastne trvalo hrozne krátko. Mimochodom, spomínana Hallelujah bola jedným z najemotívnejších momentov, aké som kedy na koncertoch zažil. Slzy sa tlačili do očí strihanej slečne, Amande i niekoľkým ľuďom v publiku.

Koncertný pohreb Amandy Palmer sa tak tiahol striedavo vo veselom a smutnom duchu. Trocha tragikomika. Ale ak by každý interpret po smrti koncertne vystupoval s takým nasadením ako táto speváčka, svet by bol krajším miestom a i smrť by mohla byť príjemná.

Amanda Palmer, Viedeň - Szene, 20. 10. 08