26.4.2011 | Autor: Jakub Juhás | sekce: živě Blixa Bargelda a Carsten Nicolai (aka Alva Noto) stoja na jednej línií. Jeden z 31 ročnou vodcovskou energiou Einstürzende Neubauten, druhý ako berlínsky pionier glitchovej scény. Divadlo Archa sobota 16. apríla. Participienti v tichom očakávaní.

Bargeld sampluje vrstvy textových útržkov s poetikou nadväzujúcou na hnutie dada, medzi riadky vsúva škreky, mňaukania a iné podivné telesné zvuky na hranici dešifrovateľnosti s momentálnym prostredím. Posunutú Blixovu informáciu transformuje Alva Noto- učí ju pohybovať sa v pre neho typickom svete pops and clicks, zbavuje ju emócií, radí ju do indiferentných vzťahov z ktorých tvorí realitu (nie odlišnú od tej dnešnej, kde absenciu citov nahrádzajú zaužívané vzorce správania a prejavu existencie).

Rôzne nazerania na svet znázorňuje minimalistický videoart, kde na plátne vidíme tiene oboch umelcov ohraničené kosoštvorcom. Tieň Bargeldovho agitátorstva bez mikrofónu a Nicolaiovho neustáleho prijímania faxov z fiktívneho pultu, obaja sú definovaní tieňom. Koncert ako realita tu a teraz.

"What is your favourite frequency?" Blixa využíva aplikáciu z iPhonu, sebaironicky vyberá 50 Hz, črtá hlukové línie rozvíjané Notovim nekompromismom. Prvky nadľahčujúcej irónie sledujeme u Nota pohrávajúceho sa s tichom a energiou priestoru. ANBB prezentuje album Mimikri s minimálnymi pódiovými obmenami, sila vyžarujúca z neviditeľnej rovnocennej kolaborácie spočíva v Bargeldovom brikolérstve naliehavej hudobnej reči. Nicolai testuje divákovu pozornosť v konečných pasážach skladby Wust, kde s úsmevom opakuje tri po sebe nasledujúce hlukové steny.

"Spôsobuje to bolesť, ale nie je to bolesť," vysvetľuje Bargeld, odštartuje na albume takmer dve minúty trvajúci rezonujúci škrekot do ktorého sampluje iné vlastné hlukové prejavy. Frekvencia zvuku prekonáva všetky prekážky- odráža sa alebo obteká tvary, ktoré mu stoja v ceste, napokon však nachádza priestor pre svoju zanikajúcu existenciu- pokojná smrť v hlavách hostiteľov. Noto naďalej rysuje sterilný roboticky naprogramovaný život ďalšej a ďalšej sekundy. Minimalistické klavírne tóny v závere skladby Fall (úvod Mimikri) sprítomňujú emócie zo života tam vonku. Záblesky pocitov vzdialených od tohto sveta fyzikálnych poučiek.

Alva Noto, Blixa Bargeld miznú v tme. Žiadny úvod, jadro, záver, "len" deväťdesiatminútový vzťah bez minulosti a budúcnosti.

ANBB, Praha- Divadlo Archa, 16. 4. 11