4.9.2007 | Autor: Filip Drábek

Ninja Tune/Wegart (30:32)
The Cinematic Orchestra nikdy nebola a nikdy nebude kapela, ktorá výrazne prehovára do hitparádových priečok a tak si môže, pár mesiacov po vydaní úspešného albumu Ma Fleur, dovoliť vydať namiesto obligátneho singlu, EP s živým materiálom. Zároveň využívajú médium 21. storočia a tak Live at the Barbican nezoženiete v kamenných obchodoch a musíte vstúpiť do tých internetových, ktoré sú zamerané na MP3.

Prvé dve skladby – Breathe a Familiar Ground pochádzajú práve zo spomínaného albumu Ma Fleur a namiesto, pre The Cinematic Orchestra charakteristickej speváčky Fontelly Bass tu budete počuť Afričanku Esku Mtungwazi. Mrazivej atmosfére skladieb však zmena vokálu neuberá ani o trochu.

Oproti jesenným koncertom v Prahe a Bratislave do pódiovej zostavy pribudli sláčiky, ale aj saxofón, ktorý sa prejavuje najmä v klasickej skladbe Man With a Movie Camera. Práve v nej sa prejavuje sila The Cinematic Orchestra naživo – nespoliehať sa len na predpripravené sample, ale vkladať do skladieb čo najviac energie a individuality hráčov. Záverečná Channel 1 Suite sa posúva s neustále opakujúcim sa vokálnym motívom (spieva Patrick Watson) do až meditatívnej roviny a je ako vyšitá na záver tohoto mini-albumu. A tu sa práve objavuje jediná slabina – máte pocit, že štyri skladby – hoci majú dohromady dĺžku viac ako tridsať minút – akosi nepostačujú. The Cinematic Orchestra nimi totiž ani z časti nevyčerpali svoje možnosti. Tento materiál by chcel jednoznačne byť minimálne na dvoch diskoch, poprípade na DVD.

Zlatý hřeb: Komplet
Zní to jako: Skvelé prearanžovanie skladieb pre živú kapelu

Body: