8.5.2012 | Autor: Michaela Kučová

Jagjaguwar (46:12)
Najnovší album Sharon Van Etten krásne dokumentuje hudobný i ľudský vývin speváčky. Notoricky nesmelá hudobníčka nahrávku od nahrávky rozkvitá a čoraz pevnejšie stojí za mikrofónom.

Tramp je zároveň jej zatiaľ najvýraznejším vykročením od akustických gitarových začiatkov, keď vybrnkávané akordy dopĺňal len Sharonin čistý hlas. Dnes Sharon dopĺňa plnohodnotná kapela a producentskú rolu zverila Aaronovi Dessnerovi (The National).

V obklopení spoluhráčov a množstva spriaznených hostí (napríklad Zach Condon – Beirut či Jenn Wasner z Wye Oak) sa Sharon akoby roztopila a albumom prestupuje príjemná atmosféra nahrávania. Uvoľnenú atmosféru podtrhuje napríklad aj využitie len hmkania či vrčania ako sprievodného vokálu. To len dokazuje Sharonine odhodlanie vytvárať piesne pravdivé k emóciám, bez potreby sa skrývať či zamlčiavať, krásne texty i hudba samotná unisono slúžia emóciám.

Tie sa od debutového albumu posunuli cez vyrovnávanie sa s koncom náročného vzťahu bližšie k prežívaniu samotnej Sharon, ktorej emočný rozsah sa tak na poslednom albume neobmedzuje len smútok. Tramp je teda občas melancholický, občas optimistický, inokedy bilancuje, a verne odráža svet jednej introvertky, ktorej hlas si napriek jeho jemnosti s nikým nepomýlite.

Znie to ako: introvertka, ktorá našla svoj hlas
Zlatý klinec: All I Can, We Are Fine

Body: