20.2.2012 | Autor: Michaela Kučová

Exitab (19:38)

Jonatán Pastirčák vystupujúci pod menom Pjoni patrí k najzaujímavejším postavám slovenskej hudby. Akoby stále ešte jednou nohou v detstve, slobodne sa hrá, bez strachu experimentovať. Sólové albumy zvyknú byť predchnuté touto slobodou, Pjoniho kreativita však voľne dýcha aj v tandeme s Ink Midgetom či v zoskupení lowii.
To, čím sa jeho prvý sólový album vyznačuje je teda predovšetkým intimita osobnej výpovede. Cloud No Raisins vedie poslucháča do onej trinástej komnaty, kam si ukladáme myšlienky, čo si šepkáme sami pred sebou, straty a nálezy. Všetko to vnútorné sa na albume skladá do krehkej mozaiky, ako mrazom namaľovanej na sklo, zachytenej v chlade elektroniky.



Sedem piesní organicky spája tóny violenčela a klavíru s beatmi a glitchmi, mestský svet elektronickej hudby s mágiou začarovaného lesa. Meditatívnosť albumu znásobujúce pocit znepokojivej krásy. Novinka neprináša strhujúceho performera odkojeného na WWW, chrliaceho slová do cholerických beatov. Omnoho bližšie je k iným Jonatánovým inšpiráciám – melancholickej PJ Harvey circa White Chalk a Radiohead. Pjoniho svet zachytený na albume je však celkom autonómny, čo ešte podporujú jeho kresby a krásna ručná grafika albumu. Dizajn obalu však už je len čerešničkou na tom, čo je myslím dávno jasné - Pjoni patrí k žiarivým talentom slovenskej scény.

Zlatý klinec: Nevermore
Znie to ako: Thom York v zasneženej Bratislave

Body: