26.10.2011 | Autor: Filip Drábek

Ninja Tune (46:55)
Nie je folk ako folk. Folk môže byť síce aj Honza Nedvěd, no jeho premenlivú tvár potvrdzujú najmä v posledných rokoch ľudia ako Bon Iver, The Tallest Man On Earth, Fleet Foxes... Alebo aj Fin Greenall, známy pod menom Fink. Brit vydávajúci pod Ninja Tune prišiel na trh už s piatym albumom, ktorý dostal meno Perfect Darkness. A hoci sa ním od predchodcu Sort of Revolution spred dvoch rokov nikam výrazne neposunul, pôsobí ešte viac zasnene a vážne. Skrátka, perfektná tma...

Z Perfect Darkness nevytŕča žiadna zo skladieb a potvrdzuje tak klasické novinárske klišé o tom, ako funguje ako celok. Desať skladieb dokonale vypĺňa ticho pri sústredení, no aj ako sprievod k inej činnosti. Fink, ktorí sa medzičasom pretransformovali z pesničkára na kapelu, nechávajú skladby dlho pracovať, svoje nápady rozvíjajú pomaly a nenápadne, až vyrastú do zložitých (v rámci pesničkárskych škatuliek) kompozícií, bez výkyvov k hluku, či úplnemu tichu. Akustická gitara už nie je základom, silnú pozíciu má basa, bicie i hosťujúce sláčiky.

Brighton ako mesto, v ktorom Fink funguje, je známe predovšetkým svojou liberálnosťou, asociuje tak slnečné prímorské počasie, veselú náladu niekde v krčme či klube. No Perfect Darkness je iný Brighton, sú to jeho jesenné dni, sú to jeho konštatné vlny na chladnej pláži tak, ako je zobrazené na obale k albumu. Fink tak môže pôsobiť chladne, no jeho hudba vždy trocha zahreje.

Body: